Autobusové zastávky v domove dôchodcov pripomínajú seniorom cestovanie

Na chodbe Domova sociálnych služieb so Zariadením pre seniorov na sídlisku Vlčince v Žiline vybudovala spoločnosť SAD Žilina dve symbolické autobusové zastávky, ktoré majú jeho obyvateľom pripomínať tradičnú autobusovú zastávku a možnosť cestovania.

Podľa hovorkyne SAD Žilina Ivany Strelcovej vychádzali z pôvodného loga spoločnosti, ktorej história sa začína od roku 1949. "Pre ľudí, ktorí sa s problémami orientujú v čase i priestore môže byť ostrovček starého známeho práve tým, čo im rozjasní deň. Pochopili sme, že títo ľudia žijú v trochu inom svete, kde sa stáva, že chcú ísť domov. Podľa informácií, ktoré máme od zamestnancov domova sociálnych služieb, sa zastávky veľmi uchytili. A vyzerá to tak, že ešte do leta budeme budovať tretiu. Ale tentoraz v prekrásnej záhrade v areáli. Tak, aby si starkí mohli posedieť na autobusovej zastávke, trebárs pod krásnym stromom," povedala Strelcová.

"V našom zariadení prinášame stále niečo nové. Terapeutickú miestnosť, kde klienti vyrábajú rôzne veci, otvorili sme Levanduľovú čajovňu i Pamäťovú miestnosť plnú vecí z dávnej minulosti, ktoré ale naši klienti dôverne poznajú zo svojich životov. Sme veľmi radi, že i nápad so zastávkou sa ujal a my sme našli dobrého spojenca. Zastávky síce nezvýšia SAD počet prepravených cestujúcich, ale celkom určite je na nich možnosť počuť najviac ľudských príbehov i piesní, ktorými si ľudia krátia čas," podotkla Terézia Straňáková, ktorá je riaditeľkou domova už 22 rokov.

S netradičným nápadom prišla sociálna pracovníčka Elena Uhláriková, podľa ktorej sa občas stáva, že klienti si pobalia veci do tašky, naobliekajú a vyberú sa domov. "Sú to ľudia v pokročilom veku a s diagnózou, ktorá spôsobuje, že sú dezorientovaní. Dovedieme ich na zastávku, sadneme si s nimi, oni sa upokoja, porozprávajú sa, prídu na iné myšlienky," uviedla Uhláriková.

Koordinátorka sociálneho úseku domova Jana Staňová doplnila, že zastávka slúži ľuďom, ktorí už majú svoju vlastnú realitu. "Žijú v minulosti, žijú vo svojich starých boľačkách, starých radostiach. A často nastávajú situácie, že starkí zostanú nepokojní, zrazu ich niečo ženie preč a ani nevedia prečo. Občas so zbalenou taškou stoja niekde vo dverách alebo v izbe a nechcú hovoriť, čo im je. Na to nám krásne slúži autobusová zastávka. Zoberieme ich a oni majú pocit, že niekam odchádzajú. Sadneme si na zastávku a potom je to naozaj veľmi individuálne. Už pracujeme s ich emóciami. Chvíľku posedíme a oni zabudnú, že chceli niekam ísť. Alebo si posedíme dlhšie a majú pocit, že už niekde boli a môžu sa vrátiť. Je to veľmi dobrá pomôcka," dodala Staňová.