PSYCHOLÓG PSOV: Nie je všetko len o sile, aj malá čivava môže šéfovať

Pes nie je a nemá byť seberovný člen rodiny, napriek tomu ho niektorí majitelia považujú za osobnosť a správajú sa k nemu ako k človeku. Je to chyba, pretože sa potom nemusí správať podľa predstáv majiteľa. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal psychológ psov Lukáš Slovák. Pes je podľa neho v prvom rade zviera s inštinktmi. Kastrovanie či potýčku s iným zvieraťom berú ťažko skôr majitelia ako ich domáci miláčik, myslí si. Pes dokáže byť podľa Slováka šťastný aj v paneláku, ak má naplnené všetky potreby.


-Ako ľudia reagujú na vaše povolanie?-

Nevenujem sa tomu naplno, je to skôr môj koníček. Pomenovanie psychológ psov mi však už prischlo. Skôr by som sám seba nazval špecialistom na správanie psov, ale to nie je až také atraktívne pomenovanie. Reakcie sa, samozrejme, rôznia, s posmeškami som sa ale vyslovene nestretol.

-Dá sa niečo také študovať?-

Pokiaľ viem, tak nie. Mohol by som povedať, že som prečítal stovky kníh o psoch, stretol som sa so stovkami klientov a rehabilitoval som tisíc psov, ale nie je to tak. Samozrejme, mám niečo prečítané, ale nie sú to kvantá. Na začiatku ma inšpiroval človek, ktorý sa venoval psej psychológií a následne nato som sa začal učiť a praktizovať jeho metódy. Samozrejme, časom som do práce so psami pridával aj vlastné veci, ktoré zakaždým musím prispôsobiť daným podmienkam pri konkrétnej rehabilitácii. So psom som vyrastal, od detstva som sa o neho staral, ale až ku koncu štúdia na vysokej škole som trávil veľa času so psami. Chodieval som do útulku Sloboda zvierat, kde boli moje začiatky psej psychológie. Veľa som sa tam naučil.

-Majú aj psychológovia psov svojho Sigmunda Freuda?-

Človek, ktorý ma inšpiroval, je Cesar Millan. Existuje ale viacero psích psychológov a používajú rôzne metódy. Niektoré sa odlišujú a niektoré sú podobné. Ja nepoužívam všetky Millanove postupy. Iba tie, ktoré mi dovoľujú okolnosti, napríklad časové. Záleží aj od prostredia, v ktorom sa nachádzam. Vložil som však do nich aj veľa svojho.

-Ako komunikujete so psami?-

Mnohí si myslia, že mám podobné praktiky ako ľudský psychológ. Omyl. Nemám kanceláriu a kožený diván, za psami a ich pánmi chodím osobne. Majiteľov sa spýtam, v ktorej oblasti je pes problémový. Nerobím si však na základe toho úplný úsudok, pretože ich vnímanie môže byť skreslené. Psa najprv pozorujem v jeho prostredí. Treba mať dobrý pozorovací talent, cit pre daný moment a niečo o tých psoch vedieť.

-Skúste mi vašu komunikáciu so zvieraťom vysvetliť na konkrétnom príklade...-

Napríklad si ma zavolá majiteľ, že pes po ňom vrčí. Prídem, pozorujem ho a vidím, že cerí zuby pri miske s jedlom. Vrčí na ňu i na mňa. Je to nesprávne, pretože keď vlastníte psa, máte v jeho zmýšľaní vlastniť všetko v dome, aj jedlo, ktoré mu dávate. To by majiteľovi mal prenechať bez akýchkoľvek debát. Čo urobím ja? Iste na neho nebudem vrčať naspäť, ani sa mu nebudem snažiť vziať misku s jedlom. Budem pred ním stáť pokojne s asertivitou a počkám si do momentu, kedy pes urobí aj nepatrnú zmenu vo svojom aktuálnom správaní, nedokáže predsa vrčať donekonečna. Využijem sekundu jeho nepozornosti a priblížim sa k miske, on by mal podľa všetkého trocha ustúpiť. Opakujem to do momentu, kým sa k jedlu úplne nedostanem. Psovi dôjde, že som sa misky s jedlom zmocnil. Ide však o modelovú situáciu, nie vždy to funguje rovnako. Každý pes je špecifický.

-Dokáže pes zmeniť správanie hneď po vašej návšteve?-

Nie. Ja od majiteľov odídem a urobí im to znova. Nefunguje to tak, že prídem, pošepkám psovi, aby nevrčal pri jedle, chodil pekne na vôdzke i mimo nej a on to už nebude robiť, lebo sme sa tak dohodli. Všetko je to o dlhodobom tréningu a trpezlivosti, vytrvalosti. Nefunguje to tak, že ak má majiteľ zlý deň, tak proste nechá po sebe vrčať. Tento "boj" s ním musí absolvovať vždy, keď je príležitosť. Preto sú pri mojej komunikácii so psom i majitelia, snažím sa im všetko ukázať, potom je na nich, aby to aplikovali a venovali tomu čas. Je celkom náročné im vysvetliť, ako majú so psom zaobchádzať, aby sa neželaná situácia už neopakovala.


-S akými najčastejšími problémami za vami klienti prichádzajú?-

Ľudia nevedia komunikovať so svojím psom. Správajú sa k nemu ako k človeku, čo je najväčšia chyba pri výchove. Pes nie je seberovný člen rodiny, no niektorí ho vnímajú v prvom rade ako osobnosť. Pes je najprv zviera a má inštinkty, mnohí im pripisujú ľudské vlastnosti. Rozprávajú sa s nimi, hoci im psy nerozumejú, len ich to zbytočne mätie. Zvieracia reč je jednoduchšia a na to mnohí zabúdajú. Opakujem, ak vlastním psa, musím o ňom už pred zaobstaraním niečo vedieť. Tiež treba pozorne vnímať kontext, ktorý plynie zo situácie, tak sa dá zvieracie správanie prečítať. Dôležitá je aj energia, ktorá ide z majiteľov, mnohí pri komunikácii so zvieraťom zabúdajú byť pokojní a asertívni. Pes je odrazom svojho majiteľa, nervozita nepomáha, zvieratá ju vycítia. Ako je možné, že agresívny pes je pri mne pokojný a pri majiteľovi nie? Niečo v sebe musí zmeniť i jeho pán.

-Chováte doma psy? Koľko? Aké sú to plemená?-

Momentálne som majiteľom takmer sedemročnej fenky belgického ovčiaka, ktorá sa volá Afra. Bola medzi prvými psami, ktoré som začal rehabilitovať v spomínanom útulku. Afra má šťastie nielen v tom, že bola adoptovaná z útulku, kde sa dostala po tom, ako ju zachránili zo zlých životných podmienok z predošlého domova, ale okrem mňa má ďalších majiteľov. Sú nimi manželia Ondrej a Aďa, s ktorými sa spoločne starám o Afru a samozrejme sa podieľali na celom procese rehabilitácie, čo je vlastne nikdy sa nekončiaci proces, pretože pre psa ste vodcom 24 hodín denne. Aj ona ma vie zaskočiť svojím správaním v určitých situáciách, aj keď som psychológ psov. Ani ja neviem všetko predvídať, som len človek. Prednedávnom dostala zápal močových ciest, ktorý liečime dodnes. Samozrejme, že sme museli absolvovať návštevu veterinára a Afre sa určité zákroky nepáčili a bolo to pre ňu stresujúce, ale treba brať do úvahy, že fyzická bolesť je niečo iné ako tá psychická. Hoci má teraz v sebe istú nedôveru k takýmto zákrokom, nemôžeme to brať ako zlyhanie. Takéto situácie život so psom prináša a je na nás, aby sme vytrvali v tom, čo pre toho psa robíme.



-Kedy je vzťah medzi psom a jeho pánom v poriadku?-

Pes má mať k majiteľovi vybudované tri veci - rešpekt, dôveru a náklonnosť. Potom môže niekedy dostať jedlo i priamo od stola. Dokonca môže spať i v posteli s pánom, ak o tom rozhodne majiteľ. Ak má pes rešpekt, tak napríklad mimo vôdzky poslúchne majiteľa, aby sa nerozbehol za iným psom. Dôveru k majiteľovi môžu mať i psy, čo k nemu nemajú rešpekt, možno ju získať napríklad kŕmením alebo tomu podobnými aktivitami. Náklonnosť netreba špeciálne vysvetľovať – pes sa k vám pritúli či sa nechá pohladkať. Túto trojkombináciu ale treba budovať v poradí, ako som vymenoval. Majiteľ sa musí vyzbrojiť trpezlivosťou.



-Dokáže byť pes v paneláku šťastný?-

Ak majiteľ napĺňa potreby svojho psa, je jedno, či je s ním v paneláku alebo na dvore, osobne však nie som za to, aby psy žili v panelákoch, ale nikto tomu nezabráni. Otázne je, či sa väčšina ľudí pred kúpou zamyslí, či psovi vôbec dokáže napĺňať jeho potreby. Na psa treba mať čas, ak niekto plánuje ísť trikrát ročne na dlhšiu dovolenku, mal by tento krok zvážiť. Nejeden klient mi už povedal, že keď sa tým psom tak rozumiem, či si nechcem vziať i toho jeho. Dôležitá je tiež kompatibilita medzi pánom a psom. Ak si kupujem zviera, zistím si aspoň jeho základné povahové črty, či s ním vôbec dokážem spolunažívať. Je nezodpovedné si vziať psa len preto, že je milý. Ak pes nemá naplnené potreby, tak trpí, potom je nervózny a samozrejme majiteľ trpí tiež. O čom je to potom?



-Je majiteľom platné, ak kričia na svoje psy? A čo používanie fyzických trestov?-

Nerád odpovedám na takéto otázky, záleží prípad od prípadu. Vo všeobecnosti však krik a trest nič neriešia, len sa nimi prilieva k zhoršeniu situácie. Toto všeobecné pravidlo ale v špecifických prípadoch nemusí platiť. Mohol by som povedať príklady, kedy krik či fyzický kontakt pomohol, a kedy nie. Záleží na tom, či to bolo použité efektívne. Nebudem na psa predsa kričať a budem si ničiť hlasivky, keď to nepomáha. Poviem príklad: ak sa môj pes pozerá na iného spôsobom, ktorý nie je vhodný a napriek môjmu hlasovému upozorneniu ma nepočúva, tak prejdem do ďalšej fázy, ktorým je fyzický kontakt a výsledkom by malo byť odvrátenie zraku na pána. Použil som adekvátny dotyk, nebol príliš násilný a bol účinný.



-Čo môže so psami urobiť po psychickej stránke vzájomná potýčka?-

Viac to podľa mňa zasiahne majiteľa ako psa. Ak by naše psy žili nadivoko v prírode, konflikty by predsa boli súčasťou ich života, pretože by vzájomne napríklad súperili o moc. Nemohli by si dovoliť byť z bitky traumatizované týždeň či dva, inak by neprežili, museli by sa rýchlo vzchopiť. Pes z paneláka by sa mal teoreticky zachovať tak isto. Aj malá čivava má v sebe zakorenené inštinkty. A niekedy tento malý pes šéfuje pitbulom, vôbec to nie je len o veľkosti.

-Ako môže čivava šéfovať pitbulom?-

Vzájomný rešpekt medzi zvieratami nevyplýva iba z fyzickej sily. V prírode by mal byť alfasamec ten najsilnejší, no sila tkvie aj napríklad v "správnych" rozhodovaniach. Podľa mňa to platí aj u zvierat.



-Ako seba samého vníma kastrát?-

Tieto veci podľa mňa tiež vnímajú tragicky skôr ľudia ako psy, neviem odpovedať. Ľudia sa ma často pýtajú, či dať psa vykastrovať, alebo nie. Pes má mať naplnené všetky potreby, jedna z nich je aj rozmnožovať sa. Ak mu to majiteľ nevie umožniť, vzniká problém. Vtedy by sa mal majiteľ rozhodnúť pre takýto zákrok. Ale samozrejme, názory na kastráciu sa rôznia.

-A čo módne výstrelky na psoch?-

Mohol by som povedať, že pohľad na vyobliekané psy mi nie je príjemný. Ale ide o to, že majitelia sú moji klienti a ja nemám riešiť ich oblečenie. Ak je pán pre psa vodcom, tak pes mu to strpí, hoci mu to nemusí byť príjemné. Príjemné mu nemusí byť ani to, že mu prikážem niekde sadnúť si. Je však evidentné, že ak si niekto robí zo psa módny doplnok, niečo nie je v poriadku, otázne je však, na ktorej strane.