Vajanský v románe Kotlín dokorán roztiahol oponu generačného sporu

Úvod posledného storočia druhého tisícročia nášho letopočtu, teda rok 1900, sa nezačal pre Slovákov a ich intelektuálnych predstaviteľov dobre. Neubehli ešte ani štyri dni od Silvestra 1899 a už museli predstúpiť pred súd. Dvadsaťosem Slovákov, prevažne Martinčanov, bolo "tlačovým súdom" v Banskej Bystrici odsúdených pre "prečin hanobenia národnosti" na rôzne dlhé tresty väzenia a finančné pokuty. Svetozár Hurban bol odsúdený na mesačné väzenie a úhradu polovice súdnych trov. Keďže vždy mal ostré a vlhké pero, okamžite sa odvolal. Nemal to robiť. Sedriálny súd mu naparil päťmesačné väzenie. A tak v čase od 24. septembra 1900 do 24. februára 1901 si posedel v banskobystrickom väzení. Spolu to bolo 163 dní.
Vnútorne silný človek sa však vždy vynájde. Vajanský okrem čitateľských maratónov, kde mu boli cez svoje diela v origináloch partnermi J.W. Goethe, I.S. Turgenev, L.N. Tolstoj, ale aj Homér so svojou Iliadou (asi v nemčine), horúčkovito pokračoval v písaní svojho najrozsiahlejšieho, a súčasnosť nasvedčuje tomu, že aj najvýznamnejšieho epického diela - románu Kotlín. Počas spoločných vychádzok ho v spisovateľskej práci povzbudzovali priatelia a teraz spoluväzni z vedľajších ciel Pavol Mudroň, Ľudovít Šoltés a Andrej Halaša. Tak sa stalo, že z väzenia si odnášal čistopisy prvých dvoch častí z predpokladaného trojdielneho románu. A to napriek tomu, že "toto väzenie bolo celkom kruté a s politickými väzňami nakladali ako s obyčajnými väzňami". Aspoň tak to napísal Albert Pražák vo svojej eseji Hurbanovia vo väzeniach.
Nebol by to však Vajanský, keby o tomto politickom procese nezanechal svedectvo. Hneď po prepustení z väzenia napísal spis "Politický proces 28 Slovákov a Sloveniek pre búrenie, jehož záverečné pojednávanie bolo pred kráľ. súdnou stolicou v Banskej Bystrici dňa 4. a 5. januára 1900". Spis vyšiel ako samostatná brožúra ešte v tom istom roku.
"Román v troch častiach" Kotlín Vajanský dokončil 23. augusta 1901. Vieme to presne, lebo v rukopise zanechal o tom údaj. O niekoľko týždňov román dostal aj knižnú podobu a začal spoločensky pôsobiť. Vyvolal búrku priaznivých i negatívnych a vo viacerých prípadoch aj bezočivých ohlasov. Tak napríklad Hviezdoslav mu súkromne napísal: "Sveto môj! Práve čítam Tvoj román i - neviem sa od neho odtrhnúť: tak ma zaujíma, tak ma púta. Obdivujem Ťa, brat môj, a splna srdca gratulujem našej drahej slovenčine ku nehynúcemu šperku a ozdobe, aké sa jej dostali z bohatstva ducha Tvojho!" Vavro Šrobár bol však celkom na opačnej strane: "Kotlín, súdiac podľa šírky, mal byť akýmsi všestranne dokonalým, hlbokým románom. Jeho pôvodca chcel koncipovať román asi na spôsob románu Otcov a detí. Ale celý koncept zostal kdesi v hmlistej fantázii a vyšla z toho zlátanina myšlienok z úvodníkov v Národných novinách." Jozef Škultéty kontroval: "Kotlín je veľká kniha, ale v nej niet temer ani jednej kapitoly, ktorú prebudený a statočný Slovák mohol by čítať bez hlbokého pohnutia a vzrušenia..." Bohdan Pavlů bol oportúnnejší: "Nechže si aj kráčal taký Kotlín falošne po stopách Turgenevových a Spielhagenových, nechže aj skarikoval mladé hnutie slovenské, tú zásluhu má, že ako šťuka rozvíril naše lenivé myslenie, prinútil všetkých zaujať stanovisko, a tým prinútil ich uvedomiť si jasnejšie to, čo chcú, v čom vlastne je rozdiel mladých prúdov proti starým."
A to bola podstata veci. Vajanský v Kotlíne dokorán roztiahol oponu generačného sporu. Na plenéri širokého epického plátna nemilosrdne skarikoval úsilia hlasistov, ktoré podľa neho nemali zdravý národný základ a koncepčne iba vajatali. Ján Števček v diele Esej o slovenskom románe napísal: "Kotlín je román diskurzívny, polemický, (...) je pre autora príležitosťou vyrovnať sa so zjavmi sociálneho sveta, najmä s postavami ideových protivníkov viac či menej karikatúrno-groteskným spôsobom." A ešte predtým Janko Jesenský Vavrovi Šrobárovi: "Driapeš starú dobrú tisícku, ktorých máme málo, a ponúkaš nové desaťhalierniky preto, že sa blyštia. Koľko desaťhaliernikov ide do jednej tisícky, toľko Mladoslovákov do jedného Vajanského". Dnes vieme, že Vajanského spor s hlasistami nebol len sporom generačným. Vajanský totiž intuitívne vytušil, že hlasisti prinášajú na našu politickú scénu koncepciu čechoslovakizmu a to mu, napriek srdečným a celoživotným vzťahom s predstaviteľmi českého kultúrneho života, akosi nesedelo.
Vajanského románovú tvorbu, najmä román Kotlín, s porozumením a uznaním neprijala ani socialistická literárna kritika a história. A ani nemohla. Primárne vnucované "triedne hľadisko" jej to nedovoľovalo. Preto Ivan Kusý nazýva Kotlín "románovým pamfletom". Názor, že "stála istota národného presvedčenia majetkovo nezávislých plebejcov je ochranou národného života" sa mu zdá nereálny. Stanislav Šmatlák román nazval "publicistickým pamfletom, namiereným proti masarykovsko - hlasistickým pokrokárom". Iní autori tohto rangu mu zasa vyčítali, že v románe je "málo ľudu", ľudovej vrstvy, ktorá hýbe dejinami. No na druhej strane literárny kritik a esejista Ján Števček už v roku 1979 neváhal Vajanského nazvať "Sizyfom slovenského románu."