Hanedov bronzový príbeh - vďaka za halušky a krásne Slovenky

Miluje bryndzové halušky, zbožňuje krásne Slovenky aj prechodnú domovinu pod Tatrami, no vo vodnom slalome zostáva verný rodným farbám. Bronzovú olympijskú medailu z Ria de Janeiro však priznal kanoista Takuja Haneda Japonsku len z polovice, tú druhú vďačne venoval za 10-ročný spokojný život na trase Bratislava - Liptovský Mikuláš práve Slovensku.

Mal iba osemnásť, ukončenú strednú školu a pred sebou životné rozhodnutie. Hanedova vášeň bol vodný slalom, najväčším vzorom zasa Michal Martikán. A keďže práve jemu sa chcel podobať, zamieril na Slovensko, aby s ním mohol trénovať. Čerstvý absolvent FTVŠ v odbore trénerstva napokon korunoval spokojné životné obdobie na OH v Riu, kde si na tretí pokus vyjazdil vysnený olympijský kov. "Som veľmi šťastný, naozaj veľmi, neviem, ako to mám vyjadriť. Som vďačný Slovensku, kde žijem dlhé roky ako aj trénerovi Milanovi Kubáňovi, ktorý ma vedie už toľko rokov. Bez Slovákov by som nikdy nedokázal to, čo sa mi podarilo," priznal po pretekoch šťastný singlkanoista. Bronzové zásluhy tak pripísal obom zúčastneným krajinám - rodnej i prechodnej domovine. "Jasné, rozdelíme to rovnomerne. Polovica bronzu patrí Slovensku, polovica Japonsku."

Keď už sa Haneda rozhodol rozvíjať svoju športovú vášeň na Slovensku, potreboval mať za sebou skúseného trénera. Ujal sa ho práve Kubáň, niekdajší dlhoročný úspešný reprezentant v C2 s Mariánom Olejníkom, ktorý sa neskôr stal šéftrénerom japonskej kanoistiky na divokej vode. Obaja fungujú spolu dodnes, komunikujú v japončine i slovenčine, no ani dokonalá spolupráca sa niekedy nezaobíde bez malých škriepok. "No, neviem či pôsobí až tak pokojne. Párkrát som už videl trénera, ako odišiel nahnevaný z tréningu," s úsmevom na tvári 'nabonzoval' kouča Haneda. "Ale nie, samozrejme, snažíme sa vychádzať čo najlepšie."

Život na Slovensku priniesol 29-ročnému Japoncovi veľa pozitívneho po športovej i osobnej stránke. Tréningovo sa naďalej zdokonaľuje v Čunove či Liptovskom Mikuláši, kde svoju slovenskú púť odštartoval. "Na Slovensku som maximálne spokojný. V Mikuláši mi bolo dobre, ale rozhodol som sa študovať, preto som sa musel presunúť do Bratislavy. S mojím terajším životom som spokojný," dodal. A k šťastnému úsmevu prispievajú aj tradičné domáce špeciality z Liptova. "Milujem halušky, milujem žinčicu. Keď som v Mikuláši, pravidelne som na salaši," ozrejmil Haneda.

Do Japonska sa "Takujčík", ako ho prezývajú, vracia len veľmi zriedkavo. Asi dva-tri razy za rok, hoci niekedy by mal chuť odísť aj viackrát, najmä po rôznych situáciách na slovenských cestách. "Slováci sú zlatí ľudia, máme vás radi. Neznášam len nervákov-vodičov za volantom. Ale po Bratislave som sa už naučil šoférovať. Inak ste milí," zahlásil.

O tom, či Haneda napokon na Slovensku zotrvá do konca života, rozhodne - ako inak - ženský element. Ním sa prezradil už pri odpovedi na otázku, čo sa mu na Slovensku páči najviac: "Slovenky. Čo iné?" A v súčasnosti to má japonský kanoista namierené k pokračovaniu života pod Tatrami. "Niečo riešim. Uvidíme. Dúfam, že si nájdem nejakú serióznu slovenskú priateľku," dodal s úsmevom.