Prekážkarovi Kučerovi zmarila vysnívané Rio choroba: Som veľmi smutný

Martin Kučera vyletel na slovenské atletické nebo ako raketa a prelomovú sezónu chcel osláviť úspechom na svojej premiérovej olympiáde. Proti bol však osud, ktorý ho krátko pred štartom pripravil o šancu zúročiť celé štvrťročné snaženie.

Magister v odbore molekulárnej biológie dal zatiaľ pred vedeckou kariérou prednosť tej športovej. Išiel v nej krôčik po krôčiku. Pred tromi rokmi vyhral 400 m cez prekážky na univerziáde v Kazani a časom 49,79 si vytvoril osobné maximum. Po tom však o ňom nebolo v širšej verejnosti príliš počuť. Vlani síce triumfoval na I. európskych hrách v Baku, no opäť sa zviditeľnil až v prebiehajúcej sezóne.

Na júlových majstrovstvách Európy v Amsterdame sa senzačne prebojoval do finále a obsadil siedme miesto. Svoj "osobák" posunul na hranicu 49,08 s a zaistil si účasť pod piatimi kruhmi. Na poslednú chvíľu si tak splnil veľký športový sen, vôbec ako posledný z celej slovenskej atletickej výpravy.

V prípravnom kempe v Juiz de Fora mal formu, vyzeralo to, že by možno mohol atakovať svoje maximum, no o všetko ho pripravili nečakané zdravotné problémy. "Od 10. augusta som mal štyri dni horúčky, žalúdočnú virózu, hnačky. Stále som dúfal, že sa z toho dostanem a nezoberie mi to toľko síl, ale ubralo. Musel som byť optimista, keby som do toho išiel s tým, že ma to skolí a budem bežať pomaly, ani by som nemusel nastúpiť. Stále som veril, že by to mohlo vyjsť, že sa to vo mne niekde nájde...," povedal sklamaný Kučera.

Horúčky na 38,5 stupňa spojené so žalúdočnými problémami však boli veľmi vyčerpávajúce. "Ľudia sa snažili ma podporovať, písali mi z rodiny, kamaráti, známi, dodávali mi sily. Bohužiaľ nepomohlo to," pokračoval. Dôvod ochorenia presne nevie, tipoval pokazenú stravu. "Ťažko povedať, možno zle umyté jedlo, niečo zle pripravené. No keby to bolo iba z nejakého pokazeného jedla, asi by som bol na druhý deň už v poriadku, neviem," zamyslel sa.

Síl ubudlo až príliš. Dvadsaťšesťročný atlét začal v pondelňajšom rozbehu nádejne, no postupne sa prepadol až na siedmu pozíciu a finišoval v čase 51,47 s. Na priamy postup by mu pritom stačil čas na úrovni 49,75 s, teda dosť pod jeho osobným maximom. "Som z toho veľmi smutný. Dva týždne som bol mimo domova, len aby som sa na preteky dobre pripravil a nakoniec sa to celé pokazilo." Celoživotná práca tak vyšla navnivoč. "Čakal som na to dlhé štyri roky a zobrala mi to nejaká sprostá choroba. Človek nikdy dopredu nevie, čo sa stane," povzdychol si.

Či zabojuje aj o ďalšie olympijské hry v Tokiu 2020, nevedel krátko po sklamaní povedať. "Uvidíme, predsa len, je to ďaleko, až za štyri roky."