Tóth pred tlačovkou nespal už 34hodín, stihol 300 z 500 odkazov

Matej Tóth po zisku olympijského zlata v Riu nespal. Niežeby slovenského superchodca premohlo vzrušenie, naopak, od vyčerpanosti by si najradšej hneď ľahol, ale povinnosti nepustili. Na sobotňajšej hodnotiacej tlačovej konferencii v Slovenskom dome vyhlásil: "V podstate už nespím 34 hodín."

Záverečná oficiálna akcia výpravy na OH2016 sa konala o 15.00 miestneho času a dovtedy sa atlét s visačkou svetového i olympijského titulu do stavu ležma nedostal. Po absolvovaní všetkých antidopingových, mediálnych a spoločenských povinností v triumfálnom areáli Pontal sa stihol len osprchovať, išiel na Olympijský štadión prevziať medailu a povzbudzovať kladivára Marcela Lomnického. "Podal fantastický výkon a myslím, že on je olympijská budúcnosť. Potom sme sa krkolomným spôsobom prepravili do Slovenského domu, boli problémy s dopravou a namiesto okolo 23-tej sme prišli až po polnoci. Veľmi si vážim, že tam na mňa čakalo toľko ľudí," zdôraznil Tóth.

Jeho najkritickejšie nočné chvíle prišli po oslavách okolo pol tretej hodiny a paradoxne vo veľmi milom kontexte: "Odkazy na mobilových aplikáciách a smsky mali trojciferný počet. Vybavil som za dve hodiny asi tristo, ale riešiť ďalších asi dvesto na sociálnych sieťach, to som si netrúfol a tak som len nechal odkaz v ďakovnom statuse s tým, že to budem individuálne riešiť neskôr. A zrazu som si uvedomil, že sa už neoplatí spať. Ale užívam si to, pocitovo sa u mňa menia eufória a vyčerpanie. Patrí to k takýmto situáciám, organizmus ide na hranu."

Matej Tóth zdôraznil, že nikdy nezabudne, kto mu na krk zavesil zlatú medailu. Hlavnou aktérkou ceremoniálu bola jeho kolegyňa-olympionička Danka Barteková, členka Komisie športovcov MOV: "Bolo to veľmi milé a dokreslilo to moje celkové úžasné pocity. Ten ceremoniál bol taká tá čerešnička na torte, pocit, ktorý sa ťažko opisuje. Slovenská hymna znela nádherne a opäť sa v mojom vnímaní posunula do ešte krajších rozmerov. Hovoril som to už po majstrovstvách sveta v Pekingu a na olympiáde to je ešte o niečo úžasnejšie. Som šťastný, že som to zažil pred očami celej atletickej výpravy a ďalších športovcov. A že tam bol môj otec a že som mal v mysli mojich najbližších. Posledných 5 kilometrov to bolo o mojej rodinke a myslel som neustále na nich. Otec bežal vedľa mňa a povzbudzoval, kričal a na to sa nedá zabudnúť."