Slovensko pozná Björnsona najmä vďaka S. H. Vajanskému

Svetozár Hurban Vajanský vstúpil do siedmej dekády svojho života stále plný síl a veľmi úspešne. Jeho literárne dielo dozrelo do žatvy a žatva to bola bohatá. Už v polovici roku 1908 mu vyšiel štvrtý zväzok "Sobraných diel", ktorý obsahoval úspešný "román v dvoch častiach" Koreň a výhonky. O štvrť roka neskôr vyšiel aj piaty zväzok, do ktorého spisovateľ zaradil kratšie prózy Dve sestry, Ľalia, Noc na skalách, Hlásnik, Čierny idealista, Rubačova žena, Pol dňa u rieky, Svadobné šaty a Z listov rozčúleného. Vari až pri tomto zväzku si naplno uvedomíme, čo všetko Vajanský napísal a aké bohaté je jeho literárne dielo.

Všestrannosť Vajanského talentu a nesmiernu pracovitosť a húževnatosť potvrdzovala aj jeho publicistika. Kultúrna a literárna publicistika, nie politická, hoci nemohol sa vyhnúť ani tej. V cykle Glosy o umení píše o gréckej kultúre. Určite aj z vďaky za morálny postoj veľkého muža európskej kultúry prednáša na viacerých miesta Martina a okolia hodnotenie literárneho diela Bjőrnsterne Bjőrnsona. Rozšírenú stať potom publikoval pod názvom "Bjőrnsterne Bjőrnson. Pokus charakteristiky jeho ako básnika". Bol to teda najmä Svetozár Hurban, čo rozniesol chýr o veľkom nórskom spisovateľovi po Slovensku, ktorému preukazujeme úctu a vďaku dodnes.

Z literárnovedných diel Vajanského z tohto obdobia treba ešte zaznamenať jeho širšie koncipované nekrológy za naším spisovateľom - humoristom Gustávom Zechenterom Laskomerským a bardom českej literatúry Svatoplukom Čechom, na ktorého pohrebe v Prahe sa osobne zúčastnil, čo česká intelektuálna a najmä literárna pospolitosť vysoko oceňovala. Aj keď nie celkom zdieľal názory veľkého ruského spisovateľa L. N. Tolstého a počas života dosť tvrdo polemizoval s našimi "tolstojovcami" Dušanom Makovickým a Albertom Škarvanom, k 80. narodeninám Tolstého napísal a publikoval obsiahlejšiu stať "Lev Nikolajevič Tolstoj".

Svetozár Hurban ako literát bol viac prozaik ako básnik. No dobrá poézia ho vždy priťahovala a vedel ju oceniť. Po celý život pozorne sledoval Hviezdoslavov básnický vývin a bol ním nadšený. V predvečer básnikovej šesťdesiatky napísal: "Zem naša slovenská je svätyňa, za ňu položíme duše a životy svoje. Nie konkvistádorským palcátom vydobyli sme si ju, ale duchom, géniom a vehlasom našich velikých, jasných, tvorivých synov. Meno Hviezdoslava musí preniknúť do celého slavianskeho plemena! Ono neostane v úzkom kruhu blízkych zemkov, ono pôjde do velikého sveta."

V roku 1908 boli Vajanský a Hviezdoslav už klasickými velikánmi slovenskej literatúry. No Vajanského, ktorý žil už pol storočia v srdci slovenskej kultúry - v Martine a udával jeho tep, zaujímal osud slovenskej literatúry aj v nastávajúcich desaťročiach. Preto pozorne sledoval tvorbu mladých adeptov básnického i prozaického slova. V literárnych kruhoch sa v tejto súvislosti už roky spomína troška kuriózna, ale milá udalosť, ktorá sa stala pri vstupe mladého básnika Ivana Kraska na krehkú pôdu slovenskej lyriky. Jaroslav Rezník st. ju v knihe Túry do literatúry opísal takto: "Kraskove prvé verše sa začínajú objavovať v časopisoch, keď dovršoval tridsiatku. Skromne, až bojazlivo, ale s dokonalou básnickou čistotou. Podpisoval sa pod ne Janko Cigáň a slovenská verejnosť dlho nevedela, kto sa za ním skrýva.. Až básnik a kritik František Votruba ho odhalil malým fígľom. V časopise Slovenský týždenník uverejnil vlastnú báseň a podpísal ju Janko Cigáň. Skutočný autor, žijúci vtedy v českých Kloboukoch, v spravodlivom rozhorčení neprišiel na lesť. Napísal protestný list a podľa pečiatky na obálke už bolo ľahké zistiť vzdelaného Slováka v českom mestečku. Básnické meno Ivan Krasko mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský podľa dediny Kraskovo, ktorá je na dohodenie kameňom od básnikovho rodiska Lukovíšť. Vajanský bol aj - ako vtedy hovorili - 'krstným otcom' jeho prvých dvoch a zároveň posledných básnických zbierok Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). Nabádal mladého básnika k zostaveniu básnických zbierok a postaral sa o ich vydanie". Aj taký bol Svetozár Hurban Vajanský - všetko pre slovenskú vlasť.

Zdá sa, že piaty zväzok Vajanského Zobraných spisov mal čitateľský úspech, pretože koncom toho istého roku (1908) Kníhtlačiarsky účastinársky spolok vydal separátne v samostatnej knihe novely Ľalia a Dve ženy. No a v tom istom roku začal publikovať v ruskom časopise Moskovské vedomosti dlhodobý cyklus článkov, ktorému redakcia dala názov Pisma iz Vengrii. Nebola to náhoda. Európa sa začala hýbať a Rusi to postrehli. Preto ten záujem o Uhorsko a Slovákov v ňom, preto prvý slovenský intelektuál tých čias - Svetozár Hurban Vajanský.