VIDEO: Čiliakovu poéziu pokrstili kvapkami vosku z horiacich sviečok

Netradične, kvapkami vosku z horiacich sviečok, uviedli medzi čitateľov v obradnej sieni Mestského úradu v Prievidzi zbierku poézie slovenského básnika Ondreja Čiliaka - Odídem za svetlom. Bola to symbolika, pretože na uvítaní knihy autor už nemohol byť prítomný, zomrel pred štyrmi rokmi, sviečky horeli pri jeho portréte. Zbierku za podpory mesta v týchto dňoch vydalo občianske združenie Benedikt in memoriam.

„Ondrej Čiliak bol významný slovenský básnik. Okrem toho, že bol plodným básnikom, v našom meste pôsobil aj ako knihovník, bibliograf, novinár a publicista. Hlbokú stopu zanechal v srdciach svojich čitateľov a priateľov, ktorí ho mali radi nielen pre jeho poéziu, ale aj pre jeho veľké srdce. Aj preto sme sa rozhodli podporiť vydanie jeho zbierky básní, ktoré napísal v poslednom období svojho života a pripravoval ich na vydanie. Už to však nestihol. Ondrej si zaslúži, aby jeho poézia naďalej žila a robila nám radosť," povedala vo svojom príhovore primátorka Prievidze Katarína Macháčková. Potom spoločne s manželkou autora Máriou Čiliakovou, uviedli knihu medzi čitateľov.

Na stretnutí odzneli aj verše z novej zbierky, ktoré predniesla Čiliakova spolupútnička, poetka Veronika Hoffmanová. Zaznel aj jeho hlas. Zachovala sa totiž nahrávka z rozhovoru, ktorý poskytol médiám pri príležitosti svojho životného jubilea 60 rokov. Spisovateľ Rudolf Dobiáš v doslove knihy o ústrednej básni napísal: "Báseň Odídem za svetlom, je geniálnym rozlúčkovým epitafom básnika, odchádzajúceho za svetlom -...z vody sa narodím, zaplavím ťa celú, aby sa láska ťažko odievala do plášťa rozlúčky. Koľko som dal z toho mála...?"

Na záver v knihe zhodnotil aj jeho celoživotnú tvorbu. "Ondrej Čiliak je básnik, ktorého verše nielenže zanechajú stopu v pohyblivých pieskoch poézie, ale zostanú vpísané aj do žulového podložia slovenskej literatúry."

Ondrej Čiliak sa narodil 1. septembra 1951 v Novákoch. Väčšinu svojho života však prežil v Prievidzi, kde absolvoval aj základnú a strednú školu. Nadstavbové štúdium knihovníctva úspešne ukončil v Martine. Potom diaľkovo študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako knihovník, neskôr ako redaktor regionálnych novín v Banskej Bystrici, Trenčíne a Prievidzi. Naposledy bol bibliografom Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi.

Debutoval básnickou zbierkou Ústami spravodlivých (1973). Potom mu vyšli zbierky Podhorské hladiny (1977), Čistá po dotyku (1980), Tváre v zrkadle (1981), Cesta do nežnosti (1981), Aréna (1986), Planetárium (1990), bibliofília Ostré ticho (Márius Maták - 1999), Dobrý vietor (2001) a Hudba zo stromov (2009). Zostavil a napísal personálne bibliografie Humanista z Nedožier, o Vavrincovi Benediktovi z Nedožier, spisovateľov Daniela Heviera, Milana Krausa, Jaroslava Schuta, Antona Baláža a archeologičky Marty Remiašovej. Je tiež autorom učebného textu pre žiakov prievidzských základných a stredných škôl Cesty do minulosti Prievidze.

Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe 7. mája 2012 v bojnickej nemocnici.