Seifert, jediný Čech s Nobelovou cenou za literatúru, by mal 115 rokov

Od narodenia básnika a novinára Jaroslava Seiferta uplynie v piatok 23. septembra 115 rokov.

Dodnes jediný český laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 1984 patrí k najvýznamnejším osobnostiam českej literatúry 20. storočia. Celý jeho život i tvorba sa pohybovali na hrane, jednu chvíľu bol zakazovaným autorom a vzápätí sa mu dostalo najrôznejších uznaní a národných ocenení za literárny prínos. Je považovaný za tvorcu poetizmu.

Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe (Česko). Gymnaziálne štúdiá nedokončil. Venoval sa novinárstvu a literatúre. Bol lyrickým básnikom, prozaikom, publicistom a prekladateľom. Predstaviteľ ľavicovej avantgardy dvadsiatich rokov 20. storočia patril medzi zakladajúcich členov umeleckého hnutia Devětsil, bol redaktorom komunistických novín a časopisov.

V roku 1929 ho vylúčili z komunistickej strany, spolu s ďalšími ľavicovými spisovateľmi podpísal manifest proti vedeniu Komunistickej strany Československa (KSČ) na čele s Klementom Gottwaldom. Pôsobil v mnohých ľavicových denníkoch a avantgardných časopisoch - Rudé právo, Rovnost, Právo lidu, Nová scéna, Kytice, Práce. V roku 1946 sa Jaroslav Seifert stal členom Českej akadémie vied a umenia.

V päťdesiatich rokoch 20. storočia bol pre svoje postoje terčom ostrej kritiky zo strany predstaviteľov KSČ. V období okolo tzv. Pražskej jari (1968-1969) sa politicky a kultúrne angažoval, v rokoch 1969-1970 predsedal Svazu českých spisovatelů. V roku 1968 podpísal Manifest Dvetisíc slov (úplný český názov: Dva tisíce slov, které patří dělníkům, zemědělcům, úředníkům, umělcům a všem), ktorého autorom bol spisovateľ Ludvík Vaculík.

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa utiahol do ústrania, začal spolupracovať s disentom a stal sa jedným z prvých signatárov Charty 77. Jeho dielo vychádzalo v samizdate.

Seifertovo básnické dielo smerovalo od proletárskej bojovnosti (Město v slzách, 1921, Samá láska, 1923) cez poetistické okúzlenie modernou civilizáciou (Na vlnách TSF, 1925) až k vyjadreniu citového vzťahu k drobným darom života, k domovu a k národnej kultúre (Poštovní holub, 1929, Jablko z klína, 1933, Ruce Venušiny, 1936, Světlem oděná, 1940, Kamenný most, 1944).

V roku 1945 vydal zbierku Přílba hlíny a neskôr dve zbierky inšpirované obrázkami Mikuláša Aleša a Josefa Ladu (Šel malíř chudě do světa, 1949, Chlapec a hvězdy, 1956), básnické skladby Píseň o Viktorce (1950) a zbierku intímnej lyriky Maminka (1954).

Šesťdesiate roky 20. storočia priniesli zmenu v Seifertovej próze. Zmizli rýmy, rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na mladé lásky, mŕtvych priateľov a na dramatické udalosti života (Koncert na ostrově, 1965, Odlévání zvonů, 1967, Halleyova kometa, 1967, Deštník z Piccadily, 1979, Morový sloup, 1981, Býti básníkem, 1983).

Je tiež autorom sugestívnej spomienkovej knihy Všechny krásy světa, ktorá vyšla v kanadskom Toronte v roku 1981, potom niekoľkokrát s cenzúrnymi zásahmi aj v Prahe. Jej kompletné vydanie vyšlo v roku 1993.

Známy bol aj svojím priateľstvom so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla knižne pod názvom Tichý dvojhlas.

Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou. V tomto meste sa od roku 1996 na jeho počesť každoročne koná festival Seifertovy Kralupy s autorskou literárnou súťažou.