Zachara si doniesol do Olympijského múzea zlato: Chcel som ho porovnať

Obe ich zblízka pozorne sledoval, premeriaval s prižmúrenými očami a nakoniec uznanlivo pritakal: "Áno sú rovnaké, akurát táto, ako sa hovorí, tu odpočíva v pokoji."

Legendárny slovenský boxer Ján Zachara v stredu navštívil Olympijské múzeum vo švajčiarskom Lausanne a nezabudol si priniesť ani svoj najväčší športový klenot - zlatú medailu z hier v Helsinkách 1952. Keď sa dostal do sály venovanej výstave kolekcií cenných kovov, zamieril čiperný starček k vitríne s rovnakým rokom a poď ho preskúmať, či náhodou nemá doma nejaký podvrh. "Naozaj sú rovnaké, ale ako som povedal, táto tu leží. Tá moja putuje stále medzi detičkami, pretože, keď ju majú v rukách je to istejšie a lepšie, ako keď sa na ňu len dívajú z diaľky," povedal.

Zachara totiž nezaháľa ani vo veku osemdesiatosem rokov a stále sa snaží mladým generáciám odovzdávať cenné rady. "Pri každej besede sa musím vrátiť k úspechom aj k prehrám. Najdôležitejšie, čo mládež učím, je to, že nikdy nemôžu podceňovať súpera. Ja som mal po víťaznej olympiáde jeden zápas s borcom, ktorého som príliš nepoznal. V prvom kole sa nestalo dokopy nič, no v druhom ma 'obtiahol' a bolo po zápase. Aj preto stále hovorím, nikto nevie, čo sa v tom druhom človeku skrýva a podceňovanie je to najhoršie, čo môže existovať," zdôraznil.

V pokročilom veku mu nerobili problémy ani dlhé schody k múzeu, ktoré 'vycupital' takmer ako zamladi. Nacvičil si ich už pred pár rokmi, keď sa zúčastnil na slávnostnom odhalení pamätníka svojho kamaráta a rovnako olympijského šampióna. "Je to tu veľmi pekné, bol som tu už pred pár rokmi, keď odhaľovali sochu Emila Zátopka. Od toho času pribudlo rôznych športových vyznamenaní. Myslím si, že je úžasné to tu všetko vidieť a najmä pre športovcov," dodal.