Vo veku 96 rokov zomrel bývalý provinciál saleziánov Ernest Macák

Vo veku 96 rokov zomrel vo štvrtok (13.10.) vo večerných hodinách bývalý provinciál saleziánov na Slovensku Ernest Macák. Zo svojho života 80 rokov žil ako rehoľník salezián a 70 rokov bol kňazom. Počas komunizmu pomáhal pri organizovaní útekov mladých spolubratov za hranice. Informuje o tom Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (TK KBS).

Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníckych rodičov. Základnú školu navštevoval v rodisku a neskôr študoval na štátnom Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, odkiaľ v roku 1932 prestúpil na saleziánske gymnázium v Šaštíne. Po skončení piatej triedy vstúpil do noviciátu Saleziánskej spoločnosti v Hronskom Sv. Beňadiku. V roku 1936 zložil prvé rehoľné sľuby a v Moravskej Ostrave potom dokončil gymnaziálne a filozofické štúdiá (1936 – 1939). Saleziánsku pedagogickú prax si vykonával v rokoch 1939 – 1942 v saleziánskych ústavoch v Hronskom Sv. Beňadiku, Šaštíne a Trnave.

Na štúdium teológie ho predstavení poslali do Turína v Taliansku. Na tamojšej Teologickej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity však absolvoval iba dva semestre, lebo pre vojnové udalosti sa tam už v jeseni 1943 nemohol vrátiť. Teológiu dokončil na Slovensku a 29. júna 1946 ho biskup Michal Buzalka vysvätil za kňaza. V jeseni toho istého roka nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave (filozofia a dejiny), pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými v Bratislave na Miletičovej ulici a na saleziánskom pedagogickom inštitúte v Hodoch pri Galante (1948 – 1949) a nakoniec aj v Šaštíne (1949 – 1950). Tam ho v apríli 1950 stihol zásah komunistického režimu proti slovenským rehoľníkom, tzv. barbarská noc.

V Podolínci, kam ho deportovali s ostatnými spolubratmi, začal uvažovať o úteku, ktorý sa mu ešte 10. októbra toho istého roka aj vydaril. Zatykaču, ktorý naňho vydali, sa vyhol tajnou prácou medzi mladými saleziánmi. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice „sovietskej zóny“ ho 7. septembra 1952 v českom Přerove ŠtB zatkla. Prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci. Z vlastnej iniciatívy sa pustil do „hry na blázna“, a tak sa dostal aj na policajnú psychiatriu v Bohniciach, odkiaľ ho poslali na liečenie do Havlíčkovho Brodu a Pezinka. Nakoniec ho 20. apríla 1955 prepustili – k rodičom. Až do apríla 1968, keď vycestoval do Talianska, pracoval ako roľník v rodnom Vištuku, stále „ako blázon“, 13 rokov.

V Taliansku účinkoval najprv ako kaplán španielskych rehoľných sestier v Ríme (1968 – 1976), pričom intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu. V ďalšom období (do roku 1985) zastával úrad direktora saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Vyučoval aj na slovensko-talianskom gymnáziu a od roku 1987 bol direktorom komunity v Bazileji (Švajčiarsko). Odtiaľ sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, kde mu v roku 1991 zverili úlohu direktora saleziánov a riaditeľa Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 sa stal provinciálom Saleziánov dona Bosca na Slovensku. Po šiestich rokoch služby sa vrátil do Šaštína. V roku 2005 mu hlavný predstavený don Pascual Chávez počas svojej návštevy Slovenska verejne prejavil poctu a uznanie na veľkom stretnutí saleziánskej rodiny v Bratislave.

Popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa Macák venoval aj literárnej činnosti.