Anton Srholec bol uznávanou osobnosťou cirkevného a kultúrneho života

Narodil sa 12. júna 1929 v Skalici v roľníckej rodine ako jedno zo siedmich detí. V roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže. Jeho celoživotným záujmom bola teológia a jej praktická, účinná aplikácia v súčasnom svete.

Keď sa po maturite v roku 1951 pokúsil odísť na teologické štúdiá do Talianska, chytili ho na hraniciach a odsúdili na 12 rokov väzenia. Prevažnú časť trestu si odpykal v jáchymovských uránových baniach. Po amnestii v roku 1960 pracoval ako robotník na stavbách a vo fabrikách. V ostravských oceliarňach mu umožnili študovať cudzie jazyky a urobil si štátne skúšky z angličtiny a nemčiny. Dva razy sa hlásil do kňazského seminára v Bratislave, kde ho však neprijali. Po Pražskej jari, v roku 1969, dostal povolenie vycestovať na tri mesiace do Talianska. Ostal tam rok, dokončil si teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne a za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. dňa 17. mája 1970.

Srholec sa vrátil na Slovensko a pôsobil ako kostolník s povolením vypomáhať v kňazských prácach v Blumentálskom kostole v Bratislave. Hlavný dôraz kládol na pastoračnú prácu, osobitne na kultúru slova a na prácu s mládežou, podporoval samizdatovú činnosť. Bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Z Bratislavy ho však preložili za správcu farnosti do Perneku, kde vznikla aj jeho dvojdielna samizdatová zbierka kázní Slová pre veriacich i neveriacich. Neskôr pôsobil vo Veľkom Záluží a v Záhorskej Vsi.

Za aktívnu účasť na púti vo Velehrade v roku 1985 Antonovi Srholcovi odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe. Na púti totiž organizoval mládežnícky program, ktorý sa nepáčil vtedajšiemu režimu. Posledné štyri roky pred dôchodkom (1989) znova pracoval ako robotník. Po Nežnej revolúcii (1989) žil v Bratislave, kde v roku 1992 založil Resocializačné zariadenie Antona Srholca RESOTY, ktoré sa stará o bezdomovcov a sociálne vylúčených.

Napriek vysokému veku bol činný aj vo verejnom živote. Pôsobil v Helsinskom výbore pre ľudské práva na Slovensku, v Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje a predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Srholec sa angažoval aj v ďalších spoločenských a sociálnych organizáciách. Bol tiež členom Medzinárodného ekumenického združenia a Teologického fóra.

Bol známy ako autor statí, príhovorov, prednášok a vyšlo mu šesť kníh, medzi nimi Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991), Každodenné zamyslenia (1995) či Ako čerstvý chlieb (2008). V roku 1999 mu Trnavská univerzita v Trnave udelila čestný doktorát.

V deň jeho 85. narodenín 12. júna 2014 pripravila Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave konferenciu venovanú jeho celoživotnému dielu. Presne 10. júna 2014 mu udelila táto vysoká škola titul doctor honoris causa za jeho celoživotný prínos v oblasti sociálnej práce. Za mimoriadne celoživotné dielo si 1. februára 2015 prevzal ocenenie Krištáľové krídlo.

Kňaz Anton Srholec zomrel 7. januára 2016 v Bratislave vo veku 86 rokov.