Historik a autor literatúry faktu Pavel Dvořák jubiluje

Významný popularizátor slovenských dejín Pavel Dvořák žije od roku 1939 na Slovensku, hoci sa narodil 13. mája 1937 v dnešnej českej Prahe. Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Pracoval ako redaktor vo viacerých novinách a časopisoch (Práca, Národná obroda a časopis Výber). Krátko pôsobil v hudobnom vydavateľstve Opus. Študijne pôsobil v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave a v Archeologickom ústave SAV v Nitre.

V súčasnosti žije v Budmericiach a je editorom vo vlastnom vydavateľstve RAK v Budmericiach, založenom v roku 1991. Vydavateľstvo sa špecializuje na historicky zameranú literatúru faktu.

Svoju literárnu dráhu začal prózami. Poviedky publikoval v časopise Mladá tvorba, neskôr sa venoval publicistike v novinách a časopisoch. Patrí k najvýznamnejším autorom formujúcich žáner literatúry faktu na Slovensku v oblasti histórie, hoci pôvodne chcel byť prozaikom. Významnou mierou sa zaslúžil o popularizáciu slovenských dejín a prezentáciu historického diania na konkrétnych ľudských osudoch a dramatických udalostiach. Je autorom rozsiahleho štvorzväzkového knižného cyklu Odkryté dejiny, ktoré vychádzali postupne v rokoch 1975-1980. Ďalej napísal Lovci mamutov a tí druhí (1983), Zázrak obilného zrnka (1985), Podivný barón (1993), Zlatá kniha Bratislavy (1993) a dielo Kto zabil Viliama Žingora (1993), venované tragickému osudu popraveného partizánskeho veliteľa. Spolu s fotografom Karolom Kállayom vydali v roku 1999 knihu Krvavá grófka.

Tridsaťročnú prácu zúročil v rozmerných dejinách Slovenska v cykle Stopy dávnej minulosti (Slovensko v praveku, Slovensko v staroveku, Zrod národa a Slovensko v Uhorskom kráľovstve), ktoré vychádzali postupne v rokoch 2002-2005.

V roku 2006 začal s vydávaním novej edície Pictória, v rámci ktorej vydal knihu Najstaršie dejiny Slovenska v reči obrazov, ktorá približuje slovenskú históriu prostredníctvom obrazov.

Pavel Dvořák napísal vyše dvadsať kníh, tisícky článkov, približne 100 televíznych filmov a nahral zhruba 100 rozhlasových pásiem. Vydal dva diely školskej učebnice dejepisu. Je editorom mnohozväzkových Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, ktoré vychádzajú v edícii Pramene vydavateľstva Rak. Je aj autorom literárnych predlôh k televíznym a rozhlasovým umelecko-náučným reláciám z najstarších období histórie nášho územia a mnohých publicistických seriálov z dejín Slovenska. V rokoch 1982-1988 sa odvysielalo 20 dielov televízneho seriálu Múzeum života a v roku 2000 sa začali vysielať televízne seriály s názvom Stopy dávnej minulosti a Putovanie stáročiami. V rozhlase mu v rokoch 1992-1997 vysielali seriál Príbehy z vitrín.

Jeho publikácia Prvá kniha o Bratislave vyšla v roku 2006. Zachytáva najstaršie bratislavské dejiny a v roku 2007 za ňu získal cenu ministra kultúry SR. Cenu Ministerstva kultúry SR získal aj v roku 2002. Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za zásluhy o kultúrny rozvoj SR mu vtedajší prezident SR Ivan Gašparovič udelil v januári 2008.

Za svoju prácu dostal aj viacero ďalších ocenení. Cenu SAV za popularizáciu vedy mu udelili v roku 1994. Nadácia Egona Erwina Kischa ho v rokoch 1994 a 2000 ocenila prestížnou medzinárodnou cenou za oblasť literatúry faktu. V roku 1997 sa stal držiteľom ceny Krištáľové krídlo.