Prečo si psy v skutočnosti líhajú na chrbát a vystierajú laby?

Keď sa pes zvalí na chrbát a vystrčí labky do vzduchu, len málo ľudí dokáže odolať jeho láskyplnému pohľadu, ktorý volá po škrabkaní. Tento pohľad všetci dobre poznáme, no napriek tomu si ho celé stáročia interpretujeme zle.

Ako tvrdí veterinárka Jill MacKayová, keď sa pes prevráti na chrbát, netúži po poškrabkaní. V skutočnosti nám tým chce prejaviť dôveru, ktorú si roky pestoval. Keď si pes pred nami odhalí svoje brucho, nečaká, že ho začneme škrabať, no ak to napriek tomu urobíme, je schopný to vydržať. Ide o zvyk, aký si voči človeku vypestoval.

Väčšinu signálov si vysvetľujeme zle

Ako ďalej uvádza doktorka MacKayová, ľudia to so psami myslia dobre, no väčšinou sa stáva, že im celkom nerozumejú. Keď napríklad nechceme, aby náš pes brechal, nemali by sme po ňom kričať. Podľa veterinárky je najlepšie, keď nespravíme vôbec nič – psy totiž neznášajú ignoráciu.

„Pes nie vždy rozumie, čo v tomto prípade deje. Môže si myslieť, že ste znervózneli, a tak ďalej breše. Môže si myslieť, že sa vám nepáči ten človek, čo čaká pred dverami, a tak naňho začne brechať ešte horlivejšie.“

„Najlepšou radou je nepozerať sa naňho. Psy nás milujú a túžia po našej pozornosti, takže keď im ju nedožičíme, dáme im jasne najavo, že sa správajú neposlušne.“

Nerozumieme ani mačkám

MacKayová ďalej tvrdí, že existuje celá rada prejavov našich domácich miláčikov, ktoré si vysvetľujeme zle. Medzi bežné nedorozumenia v ľudskom chápaní zvierat patrí domnienka, že človek je „nadradený“ psovi a že keď si mačka olizuje pery, znamená to, že je šťastná (oveľa pravdepodobnejšie je skôr nervózna).

Mac Kayová vysvetľuje aj ďalšie mačacie maniere:

„Mačky často škriabu pohovky, pretože prvá vec, ktorú si po vstupe do obývačky všimnú, je práve pohovka. Pre ne je to niečo ako stena navyše, takže ju považujú za skvelý materiál na označkovanie územia. Namiesto toho, aby sme na ne kričali, mali by sme na toto miesto radšej umiestniť škrabadlo.“