Pred desiatimi rokmi zomrel Alexander Solženicyn

Jeden z najväčších kritikov komunistického režimu v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) Alexander Solženicyn pocítil krutosť stalinského teroru na vlastnej koži. Už v roku 1945 ho odsúdili na 8 rokov väzenia, z toho dva roky strávil v trestaneckom tábore - gulagu.

Nobelovu cenu za literatúru dostal Solženicyn 8. októbra 1970. Osobne si ju v Štokholme neprebral, lebo sa obával, že by ho pri návrate nevpustili do milovanej vlasti a život v inej krajine bol pre neho nepredstaviteľný. Jeho reč na slávnostnom bankete predniesol sekretár Švédskej akadémie Karl Ragnar Gierow.

Z vlasti Solženicyna totalitný režim predsa len vyhnal. V roku 1974 totiž vyšla vo Francúzsku prvá časť jeho románu Súostrovie Gulag a spisovateľa predstavitelia totalitného režimu označili za zradcu a vypovedali zo ZSSR. Do Ruska sa vrátil až po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1994.

Alexander Isajevič Solženicyn sa narodil 11. decembra 1918 v Kislovodsku (Rusko). Otec sa narodenia budúceho spisovateľa nedožil, zomrel pol roka pred jeho narodenín počas poľovačky. V ťažkých podmienkach počas občianskej vojny sa o syna starala len matka. Napriek finančným ťažkostiam ukončil Solženicyn štúdium matematiky a fyziky na univerzite v Rostove a začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ. Matka budúcemu spisovateľovi zomrela keď mal 22 rokov. V tom čase bol ženatý s Natáliou Rešetkovskou.

Počas druhej svetovej vojny pôsobil Alexander Solženicyn v Červenej armáde pri delostrelectve a dotiahol to až na hodnosť kapitána. V roku 1945 ho za kritiku Stalina degradovali obvinili z protisovietskej činnosti a odsúdili na nútené práce v gulagu na Sibíri. Po návrate z trestaneckého tábora vo veku 39 rokov si opätovne vzal za manželku Natáliu Rešetkovskú, s ktorou sa rozviedol v čase väznenia. Tri roky spolu žili vo vyhnanstve v Kazachstane. Po návrate sa usadili v meste Riazaň, kde Solženicyn pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky a začal písať svoje budúce slávne prózy.

Tri roky po smrti vodcu Stalina Solženicyna rehabilitovali a vďaka politickému odmäku počas vládnutia Nikitu Chruščova mu oficiálne vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), v ktorej podal jednoduchý, veľmi ľudský a súčasne otriasajúci obraz života v trestaneckom tábore. Novela tematicky predchádzala trojzväzkovému románu Súostrovie gulag (1973-1975), v ktorom úplne odhalil neľudskosť stalinského režimu. Známy je aj román Rakovina (1968), ktorý podobne ako Súostrovie gulag vyšiel v ZSSR len ako samizdat. Knižne ich vydali len zahraničné (západné) vydavateľstvá.

Medzi tým sa po 15 rokoch manželstva s Natáliou Rešetkovskou znovu rozviedol a ako 55-ročný sa Solženicyn oženil s 24-ročnou Natáliou Svetlovovou. Narodili sa im traja synovia, ktorí sa neskôr stali občanmi Spojených štátov amerických (USA).

Za román Súostrovie gulag dostal Alexander Solženicyn v roku 1970 Nobelovu cenu za literatúru. Cenu si osobne neprevzal, lebo sa obával, že by ho do vlasti už nepustili. V roku 1974 bol však donútený opustiť rodnú krajinu a úrady ho zbavili aj občianstva. Do Ruska sa vrátil v roku 1994 po 20 rokoch exilu v Nemecku a Spojených štátoch amerických.

Po návrate do Ruska bol v roku 1997 zvolený za riadneho člena Ruskej akadémie vied. Svojimi vtedajšími názormi však mnohých prekvapil. Stal sa totiž kritikom Západu. Západným politikom vyčítal neobjektívny pohľad na Rusko. V roku 2007 získal Štátnu cenu Ruskej federácie, ktorú mu osobne udelil Vladimir Putin.

V roku 1997 laureát Nobelovej ceny za literatúru oznámil aj založenie výročnej ceny za literatúru. Cena A.I. Solženicyna sa podľa jeho priania udeľuje literárnym dielam, ktoré pomáhajú ruskej spoločnosti pochopiť samu seba a ktoré významne prispievajú k rozvoju ruskej literárnej tradície.

Alexander Solženicyn zomrel 3. augusta 2008 v Moskve vo veku 89 rokov na infarkt. Miestom jeho posledného odpočinku je moskovský Donský kláštor.