Ako sa premeditovať až k mimotelovému zážitku? Poznáme postup!

Ľudia, ktorí už raz prežili klinickú smrť, tento zážitok málokedy opisujú ako negatívny. Pozerať sa zhora na svoje telo, nepociťovať bolesť a smútok, a pri kuse šťastia možno aj nahliadnuť do Raja – kto z nás by si to nevyskúšal? Jedinou prekážkou v ochutnaní druhého brehu ostáva to, že sa pravdepodobne nikdy viac neprebudíte.

Pokiaľ by sme chceli pristúpiť k vedeckému skúmaniu takzvaných „zážitkov na prahu smrti“, ako ich vo svojom prelomovom diele Život po živote v roku 1975 nazval americký profesor Raymond Moody, narazili by sme na niekoľko prekážok. V prvom rade takéto pokusy presahujú rámec etiky, a v druhom rade predstavujú smrteľné riziko pre tých, ktorí by sa rozhodli podniknúť cestu za hranice tohto sveta pre vedecké účely.

Okrem tých, ktorí skutočne prekonali svoju smrť, sa na svete prekvapivo nájde skupina ľudí, ktorí si zážitky na prahu smrti dokážu ľubovoľne privodiť pomocou meditácie – sú to budhistickí mnísi.

Dokážu to mnísi aj laici

Vedci po dobu 3 rokov sledovali skupinu 12 mníchov a laikov, ktorí sa považujú za pokročilých v meditačných technikách. Každý z nich musel pri svojej poslednej meditácii dosiahnuť aspoň 7 bodov na Greysonovej škále, ktorá slúži ako pomôcka pri identifikovaní zážitkov na prahu smrti. Ani jednému z nich nebola v minulosti diagnostikovaná psychiatrická porucha alebo užívanie drog.

Budhistickí mnísi sú počas života vedení k zdokonaľovaniu svojej meditačnej techniky. Ich skúsenosti im po smrti majú pomôcť dosiahnuť vyslobodenie zo sveta smrteľníkov.

Po výbere účastníkov nasledovala séria rozhovorov, v ktorých vedecký tím hodnotil mimotelové zážitky účastníkov a fázy, ktoré počas nich absolvovali.

„Všetci účastníci uvádzali, že meditáciou vyvolaný zážitok na prahu smrti (meditation induced-near death experience, MI-NDE) začínal vedomým oslabovaním spojenia s fyzickým telom. Tento proces opisovali ako ‚postupné rozplývanie‘... ‚opúšťanie tela‘... alebo ‚nadobúdanie spojenia‘.“

V druhej fáze sa oslabovala ich schopnosť vnímať čas a priestor. Účastníci v tomto stupni meditácie dospeli k záveru, že časopriestor je len relatívny pojem, ktorý v konečnom dôsledku neexistuje.

„V ďalšej fáze MI-NDE sa účastníci stretávali s neznámymi ríšami a bytosťami... ríšami ‚mučenia‘... kde bytosti ‚visia zo stromov‘... a ‚ríšami hladných duchov‘.“

V konečnej fáze mimomtelového zážitku účastníci opisovali stav „prázdnoty“ a „odcudzenia“. (Stojí za to spomenúť, že v okolí Tibetu a všeobecne u vyznávačov budhizmu sa verí, že človek si po smrti sám vyberá, do akého zo šiestich svetov sa znovu narodí – reinkarnuje. Jedným z týchto svetov je aj svet „hladných duchov“. Predtým, ako sa rozhodne, ho však čaká dlhá cesta múk.)

Výhoda oproti umierajúcim

Umierajúci človek žiadnym spôsobom neovplyvňuje zážitky, ktorých je svedkom. Na rozdiel od skutočnej smrti však mnísi hovoria o tom, že počas svojich zážitkov dokázali celkom ovládať, čo sa deje, a ako dlho v tomto stave ostanú. Podobne zaujímavý je aj fakt, že v schopnosti privodiť si zážitok na prahu smrti sa môžete zdokonaliť cvičením.

Na záver treba vyzdvihnúť aj niektoré nedostatky štúdie:

• Štúdie sa zúčastnilo len niekoľko účastníkov, ktorí poskytli len svoj subjektívny pohľad na vlastné skúsenosti.
• Keďže účastníci sa nikdy predtým nestretli so skutočným zážitkom na prahu smrti, ich schopnosť pripodobniť MI-NDE k myšlienkam počas smrti môže byť značne obmedzená.

Ako však v závere dodávajú samotní autori štúdie, vo svojom pokuse sa len snažili poukázať na nový a etický spôsob skúmania zmien neurologickej aktivity pacienta počas zážitku na prahu smrti.