Pred 35 rokmi zahynul obľúbený spisovateľ a humorista Vlado Bednár

Dospelých aj detských čitateľov bavil satirickými či humoristickými prózami, a tiež bohatosťou a pestrosťou jazyka. Jeho dielo patrí medzi najkompaktnejšie a súčasne najvtipnejšie výpovede o predchádzajúcom režime. Zomrel len ako 43-ročný na následky zranenia, ktoré utrpel pri páde. Vo štvrtok 17. januára uplynie 35 rokov od jeho smrti.

„Pokiaľ sám seba vnímam ako pútnika na životnej ceste, Vlado Bednár bol jeden z mojich najdôležitejších spolupútnikov,“ povedal o spisovateľovi jeden z jeho blízkych priateľov, psychológ Dušan Fabián. S Vladom Bednárom sa zoznámili počas štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1962–64. Spájali ich však aj spoločné návštevy tzv. vojenskej katedry, teda katedry, na ktorej sa v tom čase pripravovali vysokoškolskí študenti na základnú vojenskú službu.

„To, čo nás najviac spájalo, bol spôsob prežívania života. Snažili sme sa ho zrkadliť v bizarných metaforách a súvislostiach,“ uviedol Dušan Fabián pre TASR. „Vlado Bednár bol originálny štylista a 'slovíčkar', mal bizarné asociácie a metafory. Keď sme spolu sedeli na dobrom víne, vymýšľali sme spolu veľa vecí a on si to zapisoval, pretože tieto nápady využil ako spisovateľ. Bol som teda účastníkom jeho tvorivej dielne, mal som možnosť byť pritom, ako jeho knižky vznikali,“ dodal psychológ.

Vlado Bednár sa narodil 11. februára 1941 v Bratislave ako syn maliara Štefana Bednára. Vydal sa na novinársku a literárnu dráhu. Po absolvovaní štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1964) zostal na katedre ako asistent a súčasne pôsobil ako redaktor v časopise Kultúrny život. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd a humoristickú prílohu Mladej tvorby Infarkt. V rokoch 1970-1975 bol redaktorom v knižnom vydavateľstve Smena a napokon sa stal umelcom v slobodnom povolaní.

Literárne debutoval v roku 1964 satiricko-humoristickým románom s autobiografickým pozadím Uhni z cesty. Nasledovali knihy Divné hrušky s divnou chuťou (1966), Veterné mlyny (1967) a Nebrnkaj mi na city (1967), v ktorých tiež prejavil svoj satirický a nekonformný nadhľad.

Pre deti napísal knižku Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974). Veľký čitateľský ohlas zaznamenali prózy Vajce v stodole (1979) a Koza (1979). Už po jeho smrti vyšli diela Dračie žily (1985) a román Libero (1987).

Spoločne s Tomášom Janovicom napísal divadelnú hru Vzducholoď (1974) a rozhlasové hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979). Vlado Bednár spolupracoval s dramaturgiou rozhlasových hier pre deti a mládež, niekoľko rokov zabával svojím priateľským humorom mladých poslucháčov v Sobotnom mesačníku zábavných foriem pre deti Somzafor. Z češtiny preložil tvorbu svojich obľúbených autorov Vladimíra Párala a Bohumila Hrabala.

Po vysokoškolských štúdiách a po vojenčine Vlado Bednár býval istý čas spolu s Dušanom Fabiánom v Banskej Štiavnici. „Písali sme si tam snový denník. Vždy sme sa tešili, keď sme išli spať, čo sa nám zasa bude snívať a hneď ráno sme tie sny zaznamenávali. A čím boli zvláštnejšie, tým viac sme sa z nich tešili,“ popísal tieto časy Dušan Fabián.

Aj neskôr chodili spoločne do prírody, na huby alebo na túry, keďže turistika bola veľkou záľubou Vlada Bednára. Napokon práve takto vznikla aj jeho kniha Veľká dobrodružná vlastiveda (1979) o trojici bratislavských chlapcov, ktorá putovala turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až na východ Slovenska. Prírodou sú inšpirované aj knihy Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratká (1986) či Hubárske rozprávky (1987).

Vlado Bednár zomrel v Bratislave 17. januára 1984 vo svojom byte na následky nešťastného pádu do jamy na rozkopanej ulici.