Pacient vo vegetatívnom stave sa vyliečil. Jeho svedectvo mení naše poznatky o vedomí

19. júla 2013 sa John vybral von za kamarátmi. Po prebdenej noci sa na začiatku nového dňa vrátil domov, dal si niečo pod zub, poprial rodičom dobrú noc a zaspal. O pol siedmej ráno bolo všetko celkom inak. Margaret po prebudení našla svojho vtedy 19-ročného syna nehybne ležiaceho na dlážke vo svojej izbe. Len málo chýbalo, aby sa chlapec zadusil vlastnými zvratkami.

Po prevezení do nemocnice sa zistilo, že John má poškodenú bielu hmotu v mozgu, a niektoré jeho kognitívne schopnosti vrátane pamäte už nikdy nebudú fungovať tak, ako predtým. K poškodeniu došlo v dôsledku oslabenia zásobovania mozgu kyslíkom. Mladíka sa len zázrakom podarilo vytrhnúť z náručia smrti.

O niekoľko mesiacov vyhlásili Johna za pacienta vo vegetatívnom stave. Takýto stav sa tiež označuje ako bdelá kóma, pretože pacienti nereagujú na akúkoľvek stimuláciu zvonku, a len občas vydajú nesúvislý zvuk. Na rozdiel od klasickej kómy majú oči otvorené.

Aj napriek veľkej snahe lekárov sa nedarilo prebudiť Johnov spiaci mozog. Šance na uzdravenie pacientov vo vegetatívnom stave zvyčajne po 3 mesiacoch od vyhlásenia diagnózy začínajú prudko klesať, a tak ani u Johna sa nedalo predpokladať, že dôjde k zázraku.

O 7 mesiacov neskôr sa lekári informovali u Johnovej matky Margaret, ako sa chlapcovi darí. „Prečo sa to neopýtate jeho?“ znela odpoveď.

Napriek kóme si na všetko pamätal

Napriek všetkým pochybnostiam lekárskej obce sa John celkom zotavil zo svojho ochorenia. Dnes dokáže samostatne chodiť, jesť aj čistiť si zuby. Lekári nechápu, ako k takému niečomu mohlo dôjsť – celý rad neurológov potvrdil výrazné poškodenie mozgu, a záznamy z CT tiež nenaznačovali nádej na uzdravenie.

Keď sa lekári pokúšali zistiť, čo všetko si John pamätá z čias, keď sa nachádzal vo vegetatívnom stave, prekvapil ich rozsah jeho spomienok. Mladík doktorom podrobne opísal svoje spomienky z návštevy ambulancie, kde ho vyšetrovali pomocou EEG. Pamätal si mená aj hlasy lekárov, ktorí v tom čase orginovali.

John nie je prvý, ktorému sa podarilo celkom prekonať vegetatívny stav alebo kómu. V roku 2007 sa z kómy po 19 rokoch prebudil aj 65-ročný poľský železničiar Jan Grzebski. K 19-ročnému spánku ho priviedol nádor na mozgu.

Grzebski hneď po prebudení poďakoval manželke Gertrude, kvôli ktorej sa mu podľa vlastných slov podarilo prežiť. Aj napriek verdiktu lekárov, že Jan sa z kómy nikdy nepreberie, a v tomto stave sa dožije nanajvýš 2-3 rokov, manželka naňho nezanevrela, a každý deň ho hodinu po hodine prevracala z boka na bok, aby nemal preležaniny.

Sme tým, čím je náš mozog

Doktor Adrian Owen sa vo svojej publikácii Into the Gray Zone zamýšľa nad pravdepodobnosťou toho, že sa niekto s podobnou diagnózou zázračne vylieči len vďaka sile vôle a láske a podpore rodiny: „Za posledných 20 rokov sme sa naučili obrovské množstvo nových informácií o mozgu a o krehkej, labilnej povahe vedomia, ale dodnes nevieme povedať, prečo sa niektorí vyliečia z poranenia mozgu, a iní nie.“

Doktor pokračuje výrokom, že každý druh mozgového poranenia sa pravdepodobne prejaví dlhodobými rozsiahlymi následkami. Na rozdiel od transplantácie obličiek, srdca alebo pľúc, sa po zranení mozgu pacientom nenaskytá podobná šanca na záchranu.

„Vážne poranenie mozgu je celkom iné. Zmení nás, zmení spôsob, akým sa hýbeme, reagujeme a odpovedáme. Uzdravovanie je oveľa ťažšie, ak je vôbec možné.“

Doktor polemizuje aj nad možnosťou, že by sa v budúcnosti dal transplantovať mozog, a prichádza k záveru, že aj ak by to bolo možné, človek by si len s ťažkosťami zvykal na nové telo. „Pred týmto niet úniku: Sme tým, čím je náš mozog.“