Slovenský filmový a divadelný režisér Juraj Nvota má 65 rokov

Juraj Nvota patrí medzi popredných slovenských filmových a divadelných režisérov, no popularitu získal aj ako herec. Nvotovu viac ako 40-ročnú režisérsku dráhu dokumentujú filmy ako Kruté radosti (2002), Muzika (2007) či Eštebák (2012).

Juraj Nvota sa narodil 1. marca 1954 v Bratislave. V rodnom meste vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). „V časoch môjho rozhodovania, ktorou cestou vykročiť, v Bratislave dominovalo Divadlo na korze s Lasicom a Satinským, s Beckettovým Čakaním na Godota, ale aj študentské predstavenia v Redute s Jarryho Kráľom Ubum,“ uviedol režisér v rozhovore pre TASR.

Debutoval v roku 1977 v trnavskom Divadle pre deti a mládež hrou Tom Sawyer, za ktorú získal v roku 1978 cenu za réžiu na festivale Divadelná mladost v Českých Budějoviciach. Nasledovali réžie hier Romeo a Júlia, Hamlet III, Muž ako muž, Traja mušketieri, Kone sa strieľajú a iné.

V roku 1982 začal režijne spolupracovať s Radošinským naivným divadlom (Svadba, Čierna ovca, Nevesta predaná Kubovi a iné). V Divadle SNP v Martine pripravil inscenácie Zberné stredisko, Svätá rodina a Nebezpečné známosti. V bratislavskom Štúdiu L+S zase Deň radosti, v divadle Malá scéna v Bratislave Sex noci svätojánskej.

Od roku 1992 je interným režisérom Divadla Astorka Korzo '90 v Bratislave. Pravidelne režíruje v pražskom Studiu Ypsilon, v roku 2008 režíroval spoločne s Václavom Křistkom v pražskom Divadle na zábradlí komédiu Zázrak v černém domě.

Ako herec vytvoril krehké a zraniteľné postavy, ale aj komické úlohy. Popularitu mu priniesol film režiséra Dušana Hanáka Ružové sny (1976). Pozitívna až idylická nálada, vynikajúce herecké výkony hlavných hrdinov Juraja Nvotu, Ivy Bittovej a hudba Petra Hapku prekvapili svojou nadčasovosťou. Nasledovali snímky Ja milujem ty miluješ (1980) a Tichá radosť (1985). Hlavnú postavu nerealizovaného intelektuála stvárnil aj v komédií Všetko čo mám rád, ktorú nakrútil Martin Šulík (1992).

Ako filmový a televízny režisér začínal filmom Paradajka za rohom (1981), po ktorom nasledovala televízna inscenácia Tajomstvá pod viečkami (1989) o učnici Irme, ktorá konfrontuje svoje predstavy s neraz odlišnou každodennou realitou. V roku 1991 vznikol televízny film Ženské oddelenie (1991) podľa rovnomennej inscenácie Radošinského naivného divadla.

Z roku 1996 pochádza záznam hry Radošinského naivného divadla Vygumuj a napíš. Za zmienku stoja aj záznamy predstavení divadla Astorka na motívy próz Ruda Slobodu - Armagedon na grbe (1995), Macocha (1997) a Gazdova krv (2014), ktorá sa zásluhou nadpriemerných hereckých výkonov dvojice Miro Noga a Szidi Tóbiás zaradila k najsilnejším dramatickým dielam divadla Astorka Korzo '90 za posledné roky.

„Na scénu Astorky sme tiež priviedli viacero slovenských prozaikov, naposledy Pavla Vilikovského a jeho Letmý sneh. Svojho času nám Rudolf Sloboda napísal hru Armagedon na Grbe, s ktorou sme potom precestovali pol sveta a zahrali si ju aj v slávnom newyorskom divadle La Mama. Aj s Radošincami sme hrali v New Yorku a nie raz,“ zaspomínal si v rozhovore režisér.

Nvotov celovečerný film Kruté radosti (2002) patril na Festivale slovenských filmov vo francúzskom Cran-Gevrier v roku 2003 k dvom najúspešnejším. V roku 2007 nakrútil Nvota film Muzika podľa populárnej prózy Petra Pišťanka. Divákov zaujala aj Nvotova snímka Konfident (Eštebák, 2012) s Jiřím Mádlom v hlavnej úlohe, a tiež ďalší česko-slovenský projekt nakrútený podľa Petra Pišťanka Jak jsme hráli čáru (Rukojemník, 2014).

K hereckým kreáciám Juraja Nvotu patrí ešte neveľká, ale zaujímavá postava starostu vo filme Pokoj v duši (2009). Ako herec sa objavil aj vo filmoch Nedodržaný sľub (2009) či Občanský průkaz (2010) i v koprodukčnej snímke Klauni (2013).

Juraj Nvota získal Výročnú cenu Slovenského literárneho fondu za roky 1992, 1993 a 1998, v rokoch 1997, 1999 a 2001 ho nominovali na cenu DOSKY. V roku 2005 mu udelili Prémiu Literárneho fondu, Slovenského filmového zväzu a Únie slovenských televíznych tvorcov za réžiu televízneho filmu Človečina. V roku 2008 získal cenu IGRIC v oblasti hranej filmovej tvorby za film Muzika.

Juraj Nvota sa venuje aj pedagogickej činnosti, vyučuje na Katedre réžie a dramaturgie na VŠMU.

Réžii sa venujú aj dve z Nvotových detí. Syn Jakub tvorí a žije v Českej republike. Dcéra Tereza svoj film Mečiar v roku 2013 uviedla na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlavě. Za film Špina o študentke znásilnenej vlastným učiteľom získala cenu českej filmovej kritiky a stala sa objavom roka 2017.