Mandelov efekt: Prečo máme spomienky na udalosti, ku ktorým nikdy nedošlo?

Hviezdne vojny dodnes videlo množstvo ľudí, a väčšina z nich by vám odprisahala, že protokolový droid C-3PO je celý zo zlata. Pravdou je však to, že robot má jednu nohu striebornú. A pamätáte na povestný výrok Dartha Vadera z piatej epizódy Impérium vracia úder? Darth vtedy povedal: „Luke, ja som tvoj otec.“ Omyl! Vo filme v skutočnosti zaznelo „Nie, ja som tvoj otec.“

Zlatý robot v skutočnosti nie je celý zo zlata.

Skadiaľ sa berie presvedčenie más o niečom, čo nie je pravda, a ani nikdy nebola? Obidva prípady sú príkladom takzvaného Mandelovho efektu, ktorý opisuje falošnú spomienku zdieľanú širokým počtom ľudí.

O Mandelovom efekte sa prvýkrát začalo hovoriť v roku 2009, keď naň upozornila samozvaná paranormálna konzultantka Fiona Broomeová. V tom čase si mnoho ľudí z celého sveta myslelo, že juhoafrický líder Nelson Mandela umrel v 80. rokoch. V skutočnosti ho v roku 1990 prepustili z väzenia, a neskôr sa stal prezidentom Juhoafrickej republiky. Mandela umrel v roku 2013 vo veku 95 rokov.

Pohreb juhoafrického prezidenta Nelsona Mandelu 15. decembra 2013.

Broomeovej vysvetlenie Mandelovho efektu znie veľmi unikátne: Podľa nej naraz existuje niekoľko rôznych realít v rôznych vesmíroch, v ktorých sa nachádzajú rozličné podoby predmetov, udalostí a ľudí. Spomienky na tieto „nesprávne“ momenty teda nie sú nepravdivé – ide len o chvíle, keď si paralelný vesmír skrížil cestu s našou realitou.

Na Mandelov efekt sa pozreli aj vedci, ktorí prišli s jednoduchším vysvetlením. Vo všeobecnosti z neho možno obviniť ľudskú pamäť, ktorá má povesť nespoľahlivého zdroja informácií. Za nesprávne spomienky je predovšetkým zodpovedný prefrontálny kortex.

„Spomienky sa v mozgu ukladajú tak, že podobné spomienky sú umiestnené v blízkych neurónoch. Keď si na niečo spomenieme, tieto bunky si medzi sebou dokážu vymeniť prepojenie, vďaka čomu získavame doplňujúce poznatky k informácii. Z chybných prepojení niekedy vznikajú falošné spomienky,“

spresňuje doktorandka z neurológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles Caitlin Aamodtová.

Ľudia sú tiež náchylní na konfabulovanie, teda omyl alebo dezinterpretovanie spomienky bez vedomého pričinenia. Ku konfabulácii dochádza vtedy, keď sa mozog snaží doplniť časti spomienky, ktoré chýbajú. Takéto správanie možno pozorovať najmä u pacientov s neurologickými poruchami ako je Alzheimerova choroba, ale stretávajú sa s ním aj zdraví ľudia.

Kolektívna spomienka na niečo, čo sa nestalo

Vysvetlili sme si, ako môže jedna osoba uveriť nie celkom pravdivej spomienke. Ako je však možné, že o takúto predstavu sa delí viacero ľudí naraz? Aamodtová si myslí, že na túto otázku odpovedá psychologická štúdia z roku 2016.

Štúdia sa ľudí pýtala, ktorý z vymenovaných kandidátov bol v minulosti americký prezident. Až 88 percent ľudí stavilo na Alexandra Hamiltona, ktorý sa prezidentom nikdy nestal. Bol ale tajomníkom ministerstva financií, a ľudia si ho preto spájajú s érou viacerých prezidentov. Jeho meno tiež korunovalo predstavenie na Broadwayi, a tak sa niet čomu diviť, prečo si ho väčšina Američanov pamätá.

Aamodtová tiež pripomína, že netreba zabúdať na silu sugescie. „Sugestibilita je tendencia veriť tomu, čo ostatní pokladajú za pravdu,“ hovorí. „Aj preto sa advokáti nesmú pýtať svedkov otázky, ktoré by mohli naznačovať konkrétnu odpoveď.“

Samozrejme nezabudneme spomenúť aj moc internetu, ktorý má v týchto dňoch jedinečnú schopnosť zveličiť ľudský omyl.