Rok som jedla ako vegáni. Z tohto dôvodu som s tým prestala

Redaktorka britského denníka Independent si v roku 2017 predsavzala, že sa začne stravovať ako vegáni. Hoci chcela zmeniť životný štýl len na rok, s problémami sa potýkala už počas prvých dní od začiatku svojej zmeny. Dnes vám prinášame jej príbeh.

Náhla zmena života

V roku 2017 som si vytýčila celkom ambiciózne novoročné predsavzatie stať sa zo dňa na deň vegánom. Niekoľko prvých týždňov to bolo ťažké. Nevedela som, čo mám vlastne jesť, a väčšinu dní som sa cítila byť unavená a hladná. Okolo siedmej večer na mňa prichádzali stavy sprevádzané halucináciami o grilovanom, pečenom a údenom mäse.

Všetko to zmizlo prekvapivo rýchlo. Čoskoro som začala hovoriť veci ako „ponáhľam sa domov namarínovať si tofu,“ a „nevideli ste niekde moje kváskové vločky?“

Vegánske varianty sladkostí ma síce nikdy neoslovili (okrem toho väčšina druhov tmavej čokolády sa zakladá na vegánskej báze), ale inak som to zvládala. Mala by som dodať, že žijem v Londýne, kde sa vegánska strava v posledných rokoch tak rozmnožila ako čapované pivo. Aj v iných častiach Británie sa už dá celkom ľahko dostať k vegánskym variantom tradičných jedál.

Osudná grilovačka

Nielen vďaka jedlu som sa stala milovníčkou života, akousi samozvanou spirituálnou vegánskou bohyňou. Musím povedať, že som sa aj skvele cítila. Vyčistila sa mi pokožka, do postele som si viac nelíhala nafúknutá a objavila som v sebe fyzický pocit ľahkosti. Po niekoľkých mesiacoch som bola natoľko sebavedomá, že som nepochybovala o tom, že tento štýl života nikdy neopustím. S príchodom nových enviromentálnych a biologických výskumov som sa len utvrdzovala v tom, že svojou stravou dokážem prispieť ku zmene.

Potom prišla grilovačka. Mentálne som vtedy na tom nebola najlepšie. Po dlhej chorobe mi umrel dedko, ale kvôli tej party som sa snažila dať dokopy. V ten deň som toho veľa nezjedla, a po príchode na miesto som zistila, že na stole neleží práve ideálne menu pre vegánov.

Burgre, hot dogy ani kuracie krídelká ma síce nelákali, ale do oka mi padlo niečo celkom iné – miniatúrna lososová žemlička. Neviem, či to bol oranžový podtón lososa alebo chrumkavé okraje žemle, ale bolo na nej niečo, čo ohlasovalo koniec mojej vegánskej púte. Žemľu som v ten deň nezjedla, ale vďaka nej som si začala uvedomovať, aký obmedzujúci bol môj život vegánky.

Negatíva z pohľadu vegána

Priatelia ma prestali volať do niektorých reštaurácií, lebo predpokladali, že v nich odmietnem jesť, a niektorí z nich odmietali pozvanie na večierky ku mne domov, lebo vraj nejedia „humus“ (synonymum pre vegánske jedlo v najbližšom kruhu mojich známych).

Tiež som si všimla, že aj keď som o jedle hovorila len málo, každý z mojich známych trval na tom, že o ničom inom neviem hovoriť, len o tom, že som vegánka. Celkom sme sa kvôli tomu odcudzili.

Po takmer fatálnom incidente s lososom som začala k svojej diéte pristupovať uvoľnenejšie. Jedla som – a stále jem – jedlo založené na rastlinnej báze, ale stretla som sa so situáciami, keď vegánstvo bolo kultúrne a sociálne takmer až nemožné.

S kamarátom a jeho rodičmi sme napríklad išli na dovolenku. Kamarát nás zobral do veľmi luxusnej (a veľmi nevegánskej) reštaurácie, kde som si po naliehaní ostatných napokon objednala platesu (aj keď bez masla a so špenátovou prílohou).

Potom v jeden piatkový večer som večeru nahradila štyrmi ginmi s tonikom, a o jedenástej večer som si od hladu odhryzla z kamarátkinho rybacieho burgru. Len jediný hryz!

Striktnosť nikam nevedie

Od tej udalosti s lososom som si uvedomila, že moju túžbu po rybách proste neprekonám, a tak si z času načas nejakú doprajem. Namiesto vegánskej diéty dnes 80 percent môjho jedálnička tvorí zelenina a ovocie, a zvyšok sú veci, ktoré mám skutočne rada. Na menu vždy uprednostním vegánsku verziu, ale po roku skúseností dnes viem, že pri spoločenských udalostiach si musím nechať viac priestoru na dýchanie.

Vegánstvo je v tomto období zahalené do zvláštneho závoja „zakázaného jedla“. U ľudí, ktorí si na tomto posolstve budujú imidž, to môže viesť až ku krachu kariéry.

Vegánstvo celkom iste môže inšpirovať k noseniu batikovaného oblečenia a praktizovaniu jogy, ale u mňa to bolo celé len o jedle. O jedle, po ktorom som sa dobre cítila, a ktoré neškodilo planéte. Ale ako väčšina ľudí, ani ja netúžim po tom, aby ma definoval spôsob, akým sa stravujem, a tak sa príliš nezameriavam na to, ako ma ostatní onálepkujú. Som tak spokojná.