Osamelý bežec Ivan Štrpka má 75 rokov

V roku 1964 sa v Mladej tvorbe objavili dva manifesty Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov legendárnej básnickej skupiny Osamelí bežci, pod ktoré sa spolu s básnikmi Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom podpísal aj Ivan Štrpka. Na tú dobu v provokujúcich manifestoch sa vyhranili voči vtedajším oficiálnym hodnotám, komunizmus označili za abstraktný pojem pre svoju generáciu, odmietli nielen tvorbu niektorých básnikov staršej generácie, ale aj zasahovanie ideológie do literatúry. Na stránkach vtedajšieho progresívneho literárneho časopisu Mladá tvorba sa okrem provokujúcich manifestov objavili aj Štrpkove články O otvorenej básni (1967), Predbáseň (1969), ktoré v hlbšej teoretickej rovine priblížili postupy tvorby Osamelých bežcov.

Aktivity Osamelých bežcov však výrazne ovplyvnil nástup normalizácie po roku 1969. Samotný Štrpka po svojom knižnom básnickom debute Krátke detstvo kopijníkov z roku 1969 stihol ešte v roku 1971 vydať neodadaistickú zbierku Tristan tára, po ktorej sa vynútene knižne odmlčal na 10 rokov.

Osamelý bežec Ivan Štrpka sa okrem písaniu poézie textárky podieľal na jedenástich albumoch hudobníka a speváka Deža Ursinyho (napr. Pevnina detstva, Nové mapy ticha, Modrý vrch, 4/4, Bez počasia, Zelená, Momentky, Do tla či Príbeh). Časť týchto textov vyšla v roku 1998 aj knižne pod názvom Modrý vrch.

Ivan Štrpka sa narodil 30. júna 1944 v Hlohovci. Po maturite na Jedenásťročnej škole v Seredi študoval v rokoch 1963-1969 slovenčinu a španielčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia, ale aj po jeho skončení pracoval ako redaktor v Kultúrnom živote a v Mladej tvorbe. V rokoch 1970-1971 pôsobil vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a obdobie rokov 1971-1973 strávil na redaktorskom mieste vo vydavateľstve Tatran.

Od roku 1973 do polovice 80. rokov pracoval ako dramaturg v bratislavskej Československej televízii. V druhej polovici 80. rokov minulého storočia pracoval na poste šéfredaktora časopisu Mladé rozlety. V rokoch 1990-1993 šéfoval Kultúrnemu životu. Najdlhšie (1999-2010) ako šéfredaktor pôsobil v literárnom časopise Romboid.

Pred knižným debutom sa tri Štrpkove básne Moje divné samoty, Žltý dom v septembrovej krajine a Prostovlasý sa trápiť na slnkách objavili v roku 1963 vo výbere mladej slovenskej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva, ktorý pre vydavateľstvo Smena pripravil básnik Ján Buzássy. Svoju typickú poetickú symboliku však Štrpka naplno rozvinul v debute Krátke detstvo kopijníkov (1969), v ktorej zaznamenal proces ľudského dozrievania seba a svojej generácie.

Rozčarovanie zo spoločenského, kultúrneho a politického vývoja v Československu po roku 1968 vyjadril v revoltujúcej zbierke Tristan tára z roku 1971. Po textovo provokatívnej, miestami ironickej zbierke, odkazujúcej na zakladateľa dadaizmu Tristana Tzaru nasledovalo desaťročné vynútené publikačné odmlčanie.

Po prestávke, ktorú ako textár strávil v priam dokonalej umeleckej symbióze s Dežom Ursinym, knižne publikoval svoje básne v roku 1981 v zbierke Teraz a iné ostrovy. O rok neskôr sa prezentoval zbierkou Pred premenou. V roku 1985 mu vyšla zbierka Správy z jablka a o tri roky neskôr aj kniha básní Všetko je v škrupinke.

Po roku 1989 vydal najproduktívnejší osamelý bežec zbierky: Krásny nahý svet (1990), Rovinsko juhozápad (1995), Smrť matky (1995). V roku 1997 mu vyšli zbierky Medzihry: Bábky kratšie o hlavu a Majster Mu a ženské hlasy. Ako básnické skladby sú koncipované knihy Hlasy a iné básne (2004) a Tichá ruža (2006). Zbierka básní s názvom Kam plášť, tam vietor vyšla Štrpkovi v roku 2018.

Ako prozaik sa predstavil románom s autobiografickými prvkami Rukojemník (1999). V knihe Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje (1995) zasa sústredil články a úvahy publikované v Kultúrnom živote počas svojho porevolučného (1989) pôsobenia v redakcii a z relácie Slovenského rozhlasu Živé slová. Reagoval v nich na aktuálne spoločensko–politické dianie.

Tvorbu Ivana Štrpku ohodnotili Cenou Ivana Krasku za debut (1969), Cenou asociácie spisovateľských organizácií Slovenska (1995), Cenou Dominika Tatarku (1997), Cenou Tatra banky za umenie (2003), alebo Cenou Jána Ondruša (2004).