Pred piatimi rokmi opustil divákov herec Pavel Landovský

Divákom je Pavol Landovský známy predovšetkým ako major Terazky z legendárnej komédie Černí baroni, hral však tiež v kultových filmov tzv. novej vlny v 60. rokoch minulého storočia. Bol tiež skvelým divadelným hercom.

„Vždy ostal rebelom, ktorý rád provokoval svoje okolie a – aj keď to bolo dosť neznesiteľné – hovoril veci na rovinu,“ napísal o hercovi portál Českej televízie.

Pavel Landovský sa narodil v Havlíčkovom Brode 11. septembra 1936. Vyučil sa za nástrojára a po maturite na strojníckej priemyslovke sa štyrikrát márne pokúšal dostať na štúdium herectva pražskej Divadelnej fakulty Akadémie múzických umení (DAMU).

Ako začínajúci herec pôsobil na divadelných scénach v Šumperku, v Klatovách a Pardubiciach. Nakoniec na 10 rokov zakotvil v pražskom Činohernom klube, kde pôsobil aj ako príležitostný dramatik (napísal hry Hodinový hoteliér či Chudobinec aneb případ vesnického policajta).

Postupne sa vypracoval medzi najznámejších československých hercov, hoci nemal nijaké formálne herecké vzdelanie. „Žiadne herecké vzdelanie nepotrebujem – ja nikdy nehrám! Chcem si tuto v Kytíne (obec, do ktorej sa Landovský utiahol z Prahy) založiť školu neherectva, kde by som ľudí odnaúčal hrať,“ povedal v rozhovore pre časopis Reflex.

Jeho talent si všímali aj filmári. Prvýkrát sa Landovský pred kamerou objavil v roku 1956 v malej úlohe v snímke Alfréda Radoka Dědeček automobil, výraznejšie príležitosti dostal vo filme z vojenského prostredia Pavla Juráčka Každý mladý muž (1965) či v oscarovom filme režiséra Jiřího Menzela Ostro sledované vlaky (1966).

Už o rok sa však Landovský dočkal naozaj veľkých filmových úloh. Režisér Hynek Bočan ho obsadil do filmu Soukromá vichřice nakrúteného podľa literárnej predlohy Vladimíra Párala. Úloha horúčkovito snaživého a praktického Standu, ktorý chce najskôr zlikvidovať svojho soka (Josef Somr), aby napokon obaja skončili v krčme a v manželskom stereotype, bola pre Landovského šitá na mieru. Podobne aj postava jedného z troch kamarátov v snímke Jiřího Krejčíka Svadba jako řemen.

Ďalšie dva známe filmy prišli v roku 1969 – Landovský si zahral postavu jednoduchého a nesmelého dedinského mladíka v komédii Františka Filipa Utrpení mladého Boháčka. Hereckým koncertom boli potom výkony Pavla Landovského a Miloša Kopeckého vo filme Já, truchlivý Bůh, ktorú Antonín Kachlík nakrútil podľa poviedky Milana Kunderu. Landovského živelné herectvo, akým stvárnil postavu prostoduchého gréckeho partizána spolu s komolenou češtinou bavia divákov dodnes.

V 70. rokoch si zahral v komédii Slaměný klobouk (Oldřich Lipský), televízni diváci ho tiež mohli vidieť v zázname z legendárnej Gogoľovej inscenácie Revízor – jeho rola hajtmana v Gogoľovom Revízorovi sa stala ikonou vtedajšieho divadla.

Príležitostí však ubúdalo, naopak, narastal politický tlak. Po podpise Charty 77 bol Landovský v rámci akcie Asanácia vyhnaný do emigrácie. V Rakúsku sa stal hercom viedenského Burgtheateru. Od roku 1989 však znova hral doma v Českej republike.

Symbolom jeho návratu bola hra Václava Havla Audience, ktorú s Pavlom Landovským a Josefom Abrhámom naštudoval a sfilmoval Jiří Menzel. Z predstavenia zľudovela najmä veta pivovarského sládka a alkoholika v Landovského podaní: „To jsou paradoxy!“

V roku 1992 potom Landovský stvárnil svoju azda najznámejšiu postavu majora Terazkyho vo filme Černí baroni Zdenka Sirového. Príbeh nakrútený podľa poviedok spisovateľa Miroslava Švandrlíka priniesol úsmevný pohľad na temnú dobu 50. rokov, súčasťou ktorej boli aj tzv. Pomocné technické prapory.

V roku 2007 si vyslúžilého vojaka Landovský zahral vo filme Vratné lahve Jana Svěráka. Umelca dlhšie trápili zdravotné problémy. Za mozgovou príhodou, ktorú prekonal, boli podľa neho výsluchy Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré absolvoval v priebehu 70. rokov, ako priznal v 13. komnate Českej televízie.

Pavel Landovský zomrel na infarkt 10. októbra 2014 vo veku 78 rokov doma, v obci Kytín neďaleko Prahy.