Prírodná výzdoba na hroboch mala sprostredkovať kontakt duší zomrelých so živými

Práve z týchto predstáv vychádzali aj tradičné zvyky a praktiky realizované v obdobiach jarnej a jesennej rovnodennosti. Živí mohli v tomto období očakávať pomoc zo záhrobia, napríklad pri zabezpečení úrody alebo sa snažiť napríklad maskovanými hrami či vyvolávaním hluku duše mŕtvych donútiť, aby zo sveta živých ustúpili. Stromy a rastliny sa podľa Popelkovej považovali za sprostredkovateľov medzi dušami zomrelých a živými ľuďmi. „Na hroby sa preto zapichovali prúty a kládli vetvičky, pri hroboch sa sadili stromy.“

V čase rovnodennosti sa podľa Popelkovej tiež dôsledne dodržiavali zvyky spojené s konzumáciou jedál, ktorých súčasťou bolo poskytnutie pokrmu duši zomrelého predka. Išlo napríklad o usporadúvanie hostín pri hroboch, kladenie vajíčok na hroby či jedenie kašovitých jedál. „Tradícia starostlivosti o mŕtvych predkov bola nielen u slovanských, ale u všetkých indoeurópskych národov natoľko pevná, že prešla do kresťanského kalendára, a tiež do západoeurópskych kresťanských obradov. Stala sa súčasťou Veľkej noci, Turíc, Vianoc, ako aj Dušičiek a Všechsvätých,“ uviedla.

V ľudových zvykoch spojených so Sviatkom všetkých svätých a Dušičiek, ktoré poznáme zo Slovenska, sa tak spojili viaceré tradičné prvky kresťanskej viery s predkresťanskými prvkami. „Podľa katolíckej viery prispievajú sväté omše, modlitby a dobré skutky k vyslobodeniu duší z očistca. Preto sa za účinné považovali tieto praktiky práve na Dušičky alebo v ich predvečer. V tento deň sa tiež obdarovávali žobráci a chudobní ľudia jedlom a peniazmi, aby sa modlili za pokoj mŕtvych,“ vysvetlila Popelková. Aby sa duša predka mohla nakŕmiť a neplakala, nechávali ľudia nápoje, časti večere alebo omrvinky v túto noc na stole. „Z predstavy o pohostení duší sa vyvinul neskôr zvyk dávať potraviny, chudobným, aby sa za duše modlili. Išlo najmä o čerstvý chlieb alebo špeciálne formované pečivo či malé bochníky nazvané duše,“ doplnila.

Ďalšími typickými zvykmi v období Dušičiek boli podľa Popelkovej najmä zapaľovanie sviečok a výzdoba hrobov. „Pálenie sviečok ako symbolu večného svetla svietiaceho dušiam veriacich je starším zvykom. Súčasnému zdobeniu kvetinami predchádzal zvyk hroby vyčistiť, obložiť zelenými trsmi trávy, machom či čečinou. Kladenie vencov a kvetinová výzdoba sa rozšírili až v 1. polovici 20. storočia,“ vysvetlila Popelková.