Hrnko: OF pôvodne navrhlo ústavu, ktorá by umožnila zachovanie federácie

„Myslím si, že 22. novembra Občanské fórum vydalo návrh novej československej ústavy, ktorý keby bol v tej podobe prijatý, podľa môjho názoru by sa Československo zachovalo,“ uviedol Hrnko v Tablet.TV.

„Tento návrh vychádzal požiadavkám na národnú suverenitu absolútne v ústrety a zároveň vytváral aj ideu spoločnej štátnosti,“ dodal Hrnko. Návrh vtedy síce odznel, ale už nikdy viac sa neobjavil. Naopak, spory o formu federácie, ktoré prebiehali už v časoch totality, dostali po Nežnej revolúcii nový impulz.

Hrnko podľa vlastných slov už ako mladý historik počas pôsobenia v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v 80. rokoch minulého storočia bojoval proti návrhu „trojjedinej“ ústavy, ktorá mala podľa neho federáciu z roku 1968 nahradiť de facto už len administratívnou, riadenou z pražského centra.

„Nástupom Gorbačova a perestrojky vzniklo niekoľko problémov, ktoré mali bezprostredný vplyv na Československo. V Sovietskom zväze sa mimoriadne vyhrotili národnostné vzťahy. Z Prahy prišiel protitlak, kde sa chcela zlikvidovať federácia. To sme my mladí, ktorí sme už vyrastali vo federácii, nechceli dopustiť,“ spomína Hrnko.

„Zapojili sme sa do ťaženia proti tzv. trojjedinej ústave, ktorú vtedy reprezentoval vtedajší podpredseda vlády a predseda straníckej organizácie na úrade vlády Marián Čalfa,“ dodáva. Čalfa sa stal po 17. novembri jedným z najbližších spolupracovníkov Václava Havla a československým premiérom. Návrh „trojjedinej“ ústavy, ktorú Čalfa presadzoval ešte v časoch vlády komunistickej strany, podľa Hrnka dokonca v októbri 1989 odsúhlasila Slovenská národná rada (SNR). Ale hneď na prvom zasadnutí po 17. novembri to SNR zmenila a návrh odmietla.

Ako upozornil, revolučné udalosti sa na Slovensku nezačali 17. novembra, ale už o deň skôr. On sám bol podľa vlastných slov náhodným svedkom študentského pochodu zo 16. novembra 1989 v Bratislave, ktorý predchádzal zlomovej pražskej demonštrácii. „Na Slovensku sa to v skutočnosti začalo už 16. novembra. Vtedy sa komunistické špičky na čele s Gejzom Šlapkom znížili k tomu, že išli debatovať so študentmi. Keď som o 17.20 h išiel z práce, náhodou som tých študentov videl. Za univerzitou bola vtedy zastávka na autobus do Stupavy, pamätám sa ako dnes, keď ich jedna tetka v autobuse videla, ako sa držali za ruky, tak skríkla: 'Detičky, čo to robíte, veď vám ublížia',“ spomína Hrnko.

Z ideálov revolúcie sa podľa neho mnohé dodnes nenaplnili, jeden však predsa. „Jeden z tých, ktorý sa skutočne naplnil, je naša suverénna a samostatná Slovenská republika,“ povedal. Nežná revolúcia podľa neho otvorila cestu k tomu, aby sme mohli uvažovať o tom, aké Slovensko chce byť. „Pomlčková vojna rozkryla skutočnú tvár českého centralizmu,“ tvrdí Hrnko. „Mimoriadnym spôsobom poznačila dvoch ľudí - Gála a Budaja. Budaj povedal, že je tu takáto myšlienka, poďme o nej debatovať. A Gál reagoval, že by sme prišli o všetko, čo sme doteraz vybudovali. Budaja vyhodili z kandidátky a Gála znenávideli všetci Slováci,“ tvrdí Hrnko.

Verejnosť proti násiliu (VPN) podľa neho začala strácať pozície už vtedy, keď „podkopla“ Alexandra Dubčeka a na post prezidenta podporila Václava Havla. Voľby v roku 1990 ešte vyhrala, ale podľa Hrnka aj vďaka tomu, že sa vtedy KDH otočilo chrbtom k národným ambíciám. „VPN vyhrala prvé voľby nie vďaka tomu, že podporovala Havla a podriaďovala sa Prahe, ale vďaka tomu, že absorbovala dubčekovcov aj časť komunistov, ako bol napríklad Milan Čič,“ povedal Hrnko. V ďalších voľbách v roku 1992 už VPN z parlamentu vypadla. „Nezískala ani štyri percentá,“ pripomenul.

Dodal, že revolučné programy sú vždy písané čo najširšie, aby sa k nim vedelo pripojiť čo najviac ľudí. „V tom momente, keď boli písané, boli myslené úprimne. Ale realizujú ich vždy ľudia a tí majú rôzne záujmy. V momente, ako sa unitárna spoločnosť pod vedením komunistickej strany rozpadla, začali sa presadzovať rôzne parciálne záujmy,“ poznamenal Hrnko na margo toho, že niektoré z požiadaviek študentov a VPN z novembra 1989 neboli realizované dodnes.