Milan Lasica, nestor inteligentného humoru, oslavuje okrúhle narodeniny

"Človek už vymyslel aj umelý chrup aj umelú hmotu aj umelú ženu aj umelé maslo, ba aj umelý klavír – ale umelý smiech nikto nevymyslí." Aj týmito slovami sa v programe k inscenácii Jubileum v bratislavskom Štúdiu S v roku 1990 prihovorili k divákom Milan Lasica a Július Satinský, dvojica, ktorá desaťročia originálnym humorom rozosmievala divákov v Čechách aj na Slovensku.

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Časť detstva strávil v Pliešovciach. Po maturite na bratislavskom gymnáziu začal v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1962.

So Satinským sa stretávali začiatkom 50. rokov minulého storočia ako deti v Pionierskom paláci. Zahrali si spolu aj v jednom z detských predstavení. Predstavili sa ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí sa rozprávajú s Dedom Mrázom z Kamčatky.

Ich autorská spolupráca sa však začala počas štúdia na VŠMU. V rokoch 1959-1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Svojim prístupom k humoru nadviazali na dvojicu českých komikov Jana Wericha a Jířího Voskovca. Pred divákov prišli s novým, originálnym prejavom a textom, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy.

Svoju na vtedajšie pomery netradičnú predstavu herectva, humoru a prístupu k divadelnému textu predviedli v roku 1962 aj na pôde Štúdia VŠMU v absolventskom predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hry osudnej. Národný umelec Janko Borodáč označil ich prejav za neprofesionálny. Aj napriek kritike pokračovali v rozvíjaní svojej osobitej predstavy autorského divadla malých foriem.

V rokoch 1964-1967 pracoval Milan Lasica ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. O roku 1967 do roku 1970 pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, kde sa profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici s Júliusom Satinským. K ich najlepším predstaveniam sa radí hra Nečakanie na Godota (1968), v ktorej reagovali aj na sovietsku inváziu do ČSSR roku v 1968. Okrem tejto hry mali v malom pivničnom divadle pre 90 divákov ešte dve premiéry svojich autorských hier Soirée a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom.

V tom čase sa dvojica L + S objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966), či v programe Bumerang (1968). Po nástupe normalizácie v roku 1970 Divadlo na Korze zatvorili a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť. Odišli do Čiech a v rokoch 1970–1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Na obrazovke sa opäť objavili až v známom silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.

Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier ako napríklad Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum. Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami.

Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predstavil ako Don Juan, Orgon, alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti. Na doskách divadla Študia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana. Spolu so Satinským excelovali v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.

V apríli 1999 sa Štúdio S zmenilo na Štúdio L+S a majiteľom divadla sa stal Milan Lasica. Hosťujú v ňom popredné slovenské i české herecké osobnosti a viac ako dvadsať rokov sa v ňom koná aj divácky úspešný Festival českého divadla.

Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica vo filme Vždy možno začať v roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postav v úspešných filmoch ako napríklad Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav zezeměkoule (1982), Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či Rukojemník (2014).

Svoj talent predviedol aj ako textár. Spolu s Jarom Filipom je podpísaný pod legendárne albumy Bolo nás jedenásť (1981), S vetrom o preteky (1982), My (1987). Textársky spolupracoval aj s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom a Petrom Lipom (napríklad albumy Lipa spieva Lasicu 2005, Návšteva po rokoch 2013). Predstavil sa aj ako spevák, naspieval napríklad tri albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders (Ja som optimista 2001, Celý svet sa mračí 2002, Keď zastal čas 2011).

Samostatne knižne vydal tri zbierky textov Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003). Spolu so Satinským publikovali napríklad knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968), alebo Tri hry (1988).

Spolu s Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005). Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) Lasicovi knižne vyšli fejtóny.

Od roku 2005 pôsobí Milan Lasica ako prezident Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Art Film Fest Trenčianske Teplice (v súčasnosti Art Film Fest Košice). V roku 2014 mu na ňom udelili aj Cenu Karla Čapka.

Za svoju všestrannú umeleckú činnosť získal viacero ocenení: Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (1997 spoločne s J. Satinským), Medailu za zásluhu I. stupňa od prezidenta Českej republiky Václava Havla (2003), Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry (2005), Cenu Dominika Tatarku za knihu Bodka (2008), európsku cenu Trebbia za tvorivú činnosť (2014).

Milan Lasica je ženatý s herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou. Spolu majú dve dcéry Žofiu a Hanu.