Nový koronavírus neunikol z laboratória. Toto sú dôvody, prečo nebol umelo vytvorený

Spolu s novým koronavírusom, ktorý spôsobuje ochorenie COVID-19 sa rovnako rapídne šíria aj dezinformácie o ňom. Jedným z pretrvávajúcich mýtov je, že tento vírus, nazývaný SARS-CoV-2, bol vyrobený vedcami a unikol z laboratória v čínskom meste Wu-chan.

Nová analýza SARS-CoV-2 môže tieto tvrdenia definitívne vyvrátiť. Skupina vedcov porovnala genóm tohto nového koronavírusu so siedmimi ďalšími koronavírusmi, o ktorých je známe, že sa prenášajú na ľudí: SARS, MERS a SARS-CoV-2, ktoré môžu spôsobiť závažné ochorenie, spolu s HKU1, NL63, OC43 a 229E, ktoré zvyčajne spôsobujú iba mierne príznaky.

„Naše analýzy jasne ukazujú, že SARS-CoV-2 nie je laboratórny konštrukt alebo zámerne manipulovaný vírus,“ píšu vedci v štúdii zverejnenej 17. marca v časopise Nature Medicine.

Kristian Andersen, docent imunológie a mikrobiológie v spoločnosti Scripps Research, a jeho kolegovia sa pozreli na genetickú šablónu proteínov, ktoré vyčnievajú z povrchu vírusu. Koronavírus ich používa na uchopenie vonkajších stien buniek hostiteľa a potom do nich vstúpi.

Táto analýza ukázala, že „háčiková“ časť sa vyvinula tak, aby smerovala k receptoru na vonkajšej strane ľudských buniek nazývaných ACE2, ktoré sa podieľajú na regulácii krvného tlaku. Vedci tvrdia, že proteíny sú také účinné, že musia byť výsledkom prirodzeného vývoja a nie genetického inžinierstva.

Príroda bola múdrejšia ako vedci

SARS-CoV-2 veľmi úzko súvisí s vírusom, ktorý spôsobuje závažný akútny respiračný syndróm (SARS), ktorý sa šíril po celom svete pred takmer 20 rokmi. Vedci študovali, ako sa SARS-CoV líši od SARS-CoV-2 - s niekoľkými kľúčovými zmenami v genetickom kóde.

Zdá sa však, že mutácie v SARS-CoV-2 pri počítačových simuláciách veľmi nepomáhajú vírusu viazať sa na ľudské bunky. Keby vedci úmyselne navrhli tento vírus, nevybrali by si mutácie, ktoré podľa počítačových modelov nebudú fungovať. Ukázalo sa však, že príroda je múdrejšia ako vedci a nový koronavírus našiel lepší spôsob, ako mutovať. Jeho mutácia je úplne odlišná od toho, čo by vedci mohli vytvoriť.

Celková molekulárna štruktúra tohto vírusu je odlišná od známych koronavírusov a najviac sa podobá vírusom nájdeným v netopieroch a šupinavcoch, ktoré boli málo študované a doteraz nebolo známe, že by spôsobili ľuďom ujmu.

„Keby sa niekto snažil navrhnúť nový koronavírus ako patogén, skonštruoval by ho z chrbtice vírusu, o ktorom je známe, že spôsobuje ochorenie,“ uvádza sa vo vyhlásení spoločnosti Scripps.

Vírus mohol prejsť cez dve zvieratá, kým sa dostal na človeka

Odkiaľ teda vírus pochádza? Výskumná skupina prišla s dvoma možnými scenármi pôvodu SARS-CoV-2 u ľudí. Jeden scenár sleduje záznamy o pôvode niekoľkých ďalších nedávnych koronavírusov. V tomto prípade sme dostali vírus priamo zo zvieraťa - cibetky v prípade SARS a ťavy v prípade respiračného syndrómu na Strednom východe (MERS).

V prípade SARS-CoV-2 vedci naznačujú, že zvieraťom bol netopier, ktorý preniesol vírus na ďalšie zviera, ktoré bolo medzičlánkom. Podľa niektorých vedcov to mohol byť práve šupinavec a od neho sa vírus preniesol na človeka.

V tomto možnom scenári by boli genetické črty, vďaka ktorým je nový koronavírus tak účinný pri infikovaní ľudských buniek (jeho patogénna sila) prítomné skôr, ako sa vírus začal prenášať na ľudí.

V druhom scenári by sa tieto patogénne vlastnosti vyvinuli až potom, ako sa vírus preniesol zo zvieraťa na človeka. Niektoré koronavírusy, ktoré pochádzajú od šupinavcov, majú háčikovú štruktúru podobnú SARS-CoV-2. Týmto spôsobom šupinavec prenášal svoj vírus priamo alebo nepriamo na ľudského hostiteľa.

Potom, čo sa už v ľudskom hostiteľovi nachádzal vírus, sa mohol vyvinúť tak, aby mal svoju ďalšiu tajnú funkciu - miesto štiepenia, ktoré mu umožňuje ľahko preniknúť do ľudských buniek. Vedci tvrdia, že akonáhle sa vírus takto vyvinul, mohol sa ešte viac šíriť medzi ľuďmi.

Všetky tieto technické podrobnosti môžu pomôcť vedcom predpovedať budúcnosť tejto pandémie. Ak vírus vstúpil do ľudských buniek v patogénnej forme, zvyšuje sa pravdepodobnosť výskytu chorôb v budúcnosti. Vírus by mohol stále putovať v živočíšnej populácii a mohol by sa znova preniesť na človeka, čím by spôsobil ďalšiu epidémiu. Riziko je však nižšie, ak sa vírus musí najskôr dostať do ľudskej populácie a až potom sa uňho vyvinú patogénne vlastnosti.