Bremeno Slovákov: Deportácie riadili naši starí rodičia

Vyrovnať sa Slováci nedokážu ani so skutočnosťou, že deportáciu slovenských Židov neriadili nacisti, ale naši vlastní starí rodičia.

Pondelok patrí obetiam holokaustu a rasovej diskriminácie.

Oravec konštatuje, že pamätné dni či sviatky sú do istej miery sformalizované a dodáva, že vzťah k pamätným dátumom by si mal každý tvoriť individuálne. Vzťah Slovenska k obdobiu druhej svetovej vojny je podľa Oravca stále veľmi rozporuplný. Po roku 1989 sa vnímanie holokaustu zásadne posunulo.

Pribudli pamätné dni a pamätníky

Parlament sa ospravedlnil a ustanovil pamätný deň, obete boli aspoň čiastočne odškodnené, pribudli pamätníky, vysvetľuje Oravec. Prejavy antisemitizmu a zľahčovanie holokaustu sa však v spoločnosti stále vyskytujú.

"Pamäť je pre zdravie spoločnosti absolútne kľúčová. A nielen z chronicky známeho dôvodu neopakovania rovnakých chýb, či vyvarovania sa podobnému zvrátenému vývoju v budúcnosti, ale aj z úcty k obetiam a pre formovanie našej kolektívnej morálky," konštatuje Oravec. Symptómy, z ktorých sa zrodil nacizmus a neskôr najväčšia genocída v histórii, sa podľa neho vyskytujú asi v každej krajine a v každej dobe. Iba neustálym opakovaním faktov z histórie ich môžeme aspoň čiastočne obrusovať, verí programový riaditeľ nadácie.

Z pamätných dní či sviatkov sa stávajú akési mytologizované a často aj vyprázdnené dátumy, konštatuje Oravec. "Vzťah k týmto dátumom si však musíme vytvárať my všetci individuálne. Ak si aspoň polovica ľudí 9. septembra prečíta krátky článok v novinách alebo pozrie správu v televízii o holokauste, bude jeho odkaz rezonovat v našej spoločnosti," uzatvára Oravec.

Kódex zbavil Židov práv

V roku 1941 v deviaty septembrový deň začal v slovenskom štáte platiť Židovský kódex. Nazývalo sa tak vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré obsahovalo množstvo protižidovských predpisov. V pondelok - Deň obetí holokaustu a rasového násilia - sa preto pripomínajú zločiny holokaustu a rasovej diskriminácie.

Židovský kódex nekompromisne definoval jedincov etnicky a nábožensky, nevyhýbal sa ani slovnému vymedzeniu "židovského miešanca". Zbavil Židov na Slovensku základných občianskych a ľudských práv a nehnuteľného či veľkej časti hnuteľného majetku. Podľa neskoršie vydanej vyhlášky museli nosiť od šiestich rokov žltú šesťcípu hviezdu. Väčšinu nariadení prebrala vtedajšia vláda z nacistického Nemecka.

V dôsledku opatrení sužovali už krátko po schválení zákona dve tretiny zasiahnutých Židov ťažké sociálne podmienky. Štát sa situáciu rozhodol riešiť ich deportáciou zo Slovenska. Prvých tisíc žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, tak ako to požadovalo Nemecko. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.