Pred 110 rokmi sa narodil legendárny režisér Paľo Bielik

Režisér, scenárista a herec Paľo Bielik patril k zakladateľom slovenskej kinematografie. Preslávil sa postavou Jánošíka, do ktorej ho obsadil český režisér Martin Frič. Úspech filmu otvoril Bielikovi dvere do Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave.

Paľo Bielik sa narodil 11. decembra 1910 v obci Senica, ktorá je dnes miestnou časťou Banskej Bystrice. V tomto meste sa vyučil za zámočníka. Vystriedal viacero zamestnaní, popri tom hral v ochotníckom divadle.

V úlohe Jánošíka z rovnomennej hry Jiřího Mahena si Bielika všimol profesor Karol Plicka a odporučil ho režisérovi Martinovi Fričovi do jeho pripravovaného filmu Jánošík (1935). Upútala ho najmä Bielikova vysoká, takmer dvojmetrová postava, športové založenie a charizma. Išlo o druhé filmové (a prvé ozvučené) spracovanie známej zbojníckej legendy. Prvý ešte nemý film o slovenskom zbojníkovi nakrútil v roku 1921 Jaroslav Siakeľ a postavu Jánošíka v ňom stvárnil český herec Theodor Pištěk.

Film aj vďaka presvedčivému Bielikovmu výkonu vyniesol režisérovi filmu Fričovi Československú filmovú cenu za rok 1936 a z Bielika urobil filmovú hviezdu. Film Jánošík priaznivo prijala i medzinárodná filmová kritika pri jeho uvedení na benátskom filmovom festivale Biennale v Taliansku. Predal sa do 32 štátov sveta ako jediný československý film z celého obdobia prvej republiky.

Po hereckom debute u režiséra Friča hral Bielik aj v ďalších filmoch tohto významného českého režiséra: Hordubalové (1937) a Čapkovy povídky (1947) – v nich stvárnil svojrázneho veliteľa četníckej stanice, ktorý po prehýrenej noci rieši prípad hrdelného zločinu.

Úspech filmového Jánošíka priviedol Paľa Bielika na profesionálnu umeleckú dráhu. V rokoch 1939 až 1942 bol členom SND v Bratislave a potom v rokoch 1943 až 1945 bol režisérom krátkych filmov. Počas Slovenského národného povstania (SNP) nakrútil s Karolom Krškom dokumentárne zábery z povstaleckých bojov, z ktorých v roku 1945 vznikol dokument Za slobodu.

Pri nakrúcaní filmu Varúj...! (1946), bol Paľo Bielik spoluscenáristom a Fričovým spolurežisérom, vytvoril tiež jednu z hlavných postáv. Ako samostatný režisér sa vyprofiloval vo svojom prvom celovečernom filme Vlčie diery (1948) z obdobia SNP, ktorý o rok neskôr získal Slovenskú národnú cenu. Vzápätí však cenzúra snímky Varúj...! aj Vlčie diery vyradila z filmovej distribúcie, pretože nevyhovovali ideologickým kritériám.

Po budovateľských úderkách Priehrada (1950) a Lazy sa pohli (1952) nakrútil Bielik obľúbenú komédiu V piatok trinásteho... (1953). Kým predošlé slovenské filmy sa nakrúcali v provizórnych ateliéroch, snímka V piatok trinásteho... ako prvá vznikla na pôde filmových ateliérov na bratislavskej Kolibe. Ako pre TASR uviedla filmová historička Petra Hanáková, je príznačné, že film dali robiť skúsenému profesionálovi Paľovi Bielikovi. Zadanie bolo pritom takmer nerealizovateľné – vytvoriť komédiu, ktorá by bola vtipná a zároveň socialistická.

„Bielik bol autorským režisérom a zvykol si sám písať aj scenáre. Keď mu scenár napísal niekto iný, nebol s tým uzrozumený a väčšinou si ho prepracoval. A keď nebol celkom stotožnený ani so svojím vlastným scenárom, podpísal ho pseudonymom Ján Bukva. Aj film V piatok trinásteho má uvedeného ako scenáristu Jána Bukvu. Recenzenti, ktorí netušili, že on a Bielik sú tá istá osoba, potom film hodnotili slovami – Ján Bukva je slabý scenárista, ale Bielik ako profesionál film dotiahol najmä situačným humorom,“ povedala pre TASR Petra Hanáková.

Svoje filmové majstrovstvo Bielik preukázal aj v historickej dráme Štyridsaťštyri (1957) a v ďalšej povstaleckej snímke Kapitán Dabač (1959), v ktorej dostal veľkú hereckú príležitosť Ladislav Chudík. Napokon Bielik sám siahol po zbojníckej legende a vytvoril v rokoch 1962-1963 dvojdielny film Jánošík I-II. V poradí tretie spracovanie Jánošíka vzniklo pri príležitosti 250. výročia jeho smrti. Hlavnú úlohu vytvoril neherec, mladý lekár z Ilavy František Kuchta.

Po snímke Majster kat (1966) nakrútil Bielik historickú drámu Traja svedkovia (1968). Potom sa ako režisér odmlčal. K filmovej tvorbe sa vrátil v druhej polovici 70. rokov 20. storočia, ale už len ako scenárista.

V roku 1955 získal Paľo Bielik titul zaslúžilý umelec, národným umelcom sa stal v roku 1968. Zomrel 23. apríla 1983 v Bratislave. V roku 2010 vyšla o zakladateľovi slovenského filmu monografia s názvom Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra.