Pred 85 rokmi sa narodil nezabudnuteľný slovenský herec Vlado Müller

Na konte má viac než 150 úloh, a tiež takmer štvrťstoročie, ktoré strávil na doskách Novej Scény v Bratislave. Jeho impozantný zjav a sýty hlas ho zaraďujú medzi najvýraznejších hercov svojej generácie. V piatok 19. marca uplynie 85 rokov od narodenia Vlada Müllera.

Vladislav Müller sa narodil 19. marca 1936 v Bratislave. Jeho matka zomrela pri pôrode, prvé roky bol u starej mamy v Ústí nad Labem. Potom žil a vyrastal v Bratislave u otca, ktorý sa druhýkrát oženil. Absolvoval dvojročný odborný divadelný kurz pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V roku 1954 sa stal členom vtedajšieho Krajového divadla v Nitre (dnes Divadlo Andreja Bagara), kde pôsobil do roku 1966. Medzitým v rokoch 1956-1958 absolvoval základnú vojenskú službu ako herec Armádneho divadla v Martine.

V Nitre sa zoznámil s hereckou kolegyňou Eliškou, ktorá sa stala jeho prvou manželkou (ich synom je spevák Richard Müller). Spolu s ňou Vlado Müller v roku 1966 prešiel do činohry Novej scény v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1990. Vytvoril tu desiatky výrazných charakterových postáv vážneho a komediálneho charakteru.

„Hral tak sugestívne, vyžarovalo z neho také fluidum, že si okamžite získal všetkých ľudí v hľadisku. Celé publikum bolo jeho,“ spomínala naňho herečka Oľga Gallová v dokumente, ktorý v rámci cyklu Radosť zo života pripravila Slovenská televízia so Štúdiom K2 (2008).

Popri divadelnej činnosti sa Müller od začiatku 60. rokov 20. storočia uplatnil vo filme aj v televíznej tvorbe. Prvý raz sa objavil v hudobnom filme Josefa Macha Rodná zem (1953), v roku 1960 si zahral v gruzínsko-československej koprodukcii Prerušená pieseň, v snímke Františka Kudláča Na pochode sa vždy nespieva a v televíznom spracovaní známeho vojnového románu Ladislava Mňačka s názvom Smrť sa volá Engelchen (Ivan Balaďa).

Do filmového spracovania rovnakého námetu (Smrt si říká Engelchen) angažovala Müllera v roku 1963 režisérska dvojica Ján Kadár a Elmar Klos ovenčená neskôr Oskarom za film Obchod na korze. Klos a Kadár zverili v roku 1964 Müllerovi hlavnú úlohu v dráme Obžalovaný. Nasledovala hlavná rola v historickej snímke Paľa Bielika Majster Kat (1966), úloha v satire Stanislava Barabáša Tango pre medveďa, v roku 1967 si potom zahral v kultovom filme Juraja Jakubiska Kristove roky.

Hral tiež vo filmoch Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), ktoré režisér Martin Hollý ml. zasadil do tatranského prostredia. Jedného z členov zváračskej partie stvárnil v kriminálke Andreja Lettricha Prípad krásnej nerestnice (1973). Ten istý režisér ho o rok neskôr obsadil do historického filmu Do zbrane, kuruci!

V 70. rokoch minulého storočia narástla obľúbenosť televíznych inscenácií či seriálov, ktoré aj Vladovi Müllerovi priniesli množstvo hereckých príležitostí. Patrili medzi ne napríklad seriál Stanislava Párnického Straty a nálezy (1975), trojdielna inscenácia Americká tragédia toho istého režiséra (1976), a tiež trojdielny životopisný film Louis Pasteur (Igor Ciel, 1977).

Najvýraznejšie úlohy ponúkol hercovi režisér Martin Hollý ml. – najskôr v roku 1979 v dráme Smrť šitá na mieru, ktorá bola hereckým koncertom Vlada Müllera a Milana Kiša. Za herecký vrchol považujú kritici Müllerovu kreáciu kaprála Hoferika vo filme Signum laudis z obdobia prvej svetovej vojny (1980). Hollý za tento film dostal zvláštnu cenu poroty na Filmovom festivale v Karlových Varoch.

Srdcia českých i slovenských divákov si získal seriál Přátelé Zeleného údolí, ktorý pripravila ostravská televízia v roku 1980 a kde stvárnil Müller postavu lesníka Horynu. Na téme priateľstva medzi dospelým človekom a dieťaťom bol postavený aj film Franeka Chmiela Chlap prezývaný Brumteles (1982) o starnúcom mužovi, ktorý sa ocitol na predčasnom dôchodku a malom chlapcovi, ktorý ťažko prežíva matkin vzťah k novému mužovi.

V roku 1990 utrpel Müller ťažký pracovný úraz v divadle, keď pri záverečnom klaňaní spadol z javiska. Po následnej operácii bedrového kĺbu sa už do divadla nevrátil. Posledný raz stál pred kamerou v roku 1994, kedy si spolu s Karolom Machatom a Ladislavom Chudíkom zahral v televíznej adaptácii prózy Stanislawa Stampfla s názvom Psí život.

Väčšinu času trávil Vladislav Müller na chalupe na Záhorí. Druhýkrát sa oženil - jeho manželkou sa stala dlhoročná partnerka Beatrix. Tesne po 60. narodeninách začali herca trápiť zdravotné problémy, chorobe podľahol 20. júna 1996 v nemocnici v Malackách.

Jeden z najobľúbenejších slovenských hercov Vlado Müller získal cenu Trilobit (1964) za výkon vo filme Obžalovaný, Cenu Janka Borodáča (1978), titul Zaslúžilého umelca (1979), cenu Zlatý krokodíl (1982) za televíznu tvorbu a v ankete časopisu Film a divadlo bol vyhodnotený ako Najpopulárnejší herec roku 1980.