Herec Juraj Sarvaš, ktorý sa dal do služieb poézie, sa dožíva 90 rokov

Je jedným z posledných pamätníkov zlatej éry slovenského divadelníctva. Juraj Sarvaš, legenda slovenského herectva, ktorý pôsobil v Slovenskom národnom divadle (SND) 35 rokov, nosí dodnes v hlave tisícky veršov a stovky strán divadelných i filmových textov postáv, ktoré stvárnil.

„Obdobie v Slovenskom národnom divadle - v tomto chráme kultúry - bolo úžasné, bolo to obdobie umeniu veľmi prajné. Napríklad, keď bol v divadle francúzsky spisovateľ Sartre na predstavení svojej filozofickej drámy Diabol a Pán Boh povedal, že v Európe to bola najlepšia inscenácia,“ zaspomínal si pre TASR Juraj Sarvaš.

Juraj Sarvaš sa narodil 14. júla 1931 v Radvani, ktorá je dnes súčasťou Banskej Bystrice, ako najmladšie, ôsme dieťa. Po absolvovaní gymnázia, na ktorom hrával divadlo a recitoval, odišiel za ďalším vzdelaním do Bratislavy - na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). Prijatý bol do triedy Andreja Bagara.

Z VŠMU, ktorú ukončil v roku 1955, viedli kroky Juraja Sarvaša do Divadla Jozefa Gregora Tajovského (DJGT) vo Zvolene. Po siedmich rokoch na zvolenskom javisku prijal v roku 1961 ponuku Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde pôsobil 35 rokov - do roku 1996. V legendárnej šatni 42, v ktorej sa schádzali všetci herci, bol spolu s Jozefom Adamovičom, Oldom Hlaváčkom, Michalom Dočolomanským a Jurajom Slezáčkom.

Na divadelných doskách vytvoril Juraj Sarvaš desiatky rôznorodých charakterových postáv. Upútal napríklad ako Braňo (Nepokojná mladosť, 1957) alebo v úlohe inžiniera Rohoňa (Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1959).

V hrách modernej svetovej dramatiky stvárňoval charakterové typologické portréty akými boli napríklad Dunois (Svätá Jana, 1961), Phyleus (Herkules a Augiášov chliev, 1963), Jevtušenko (Človek s puškou, 1977) či Hermann (Bockerer, 1986).

Popri divadle pôsobil vo filme, účinkoval v televíznych inscenáciách aj v rozhlase. Hlavnú úlohu si zahral napríklad v legendárnom filme Paľa Bielika z obdobia prvej svetovej vojny Štyridsaťštyri (1957), či vo vojnovej dráme odohrávajúcej sa počas Slovenského národného povstania Stopy na Sitne (1968).

S menom Juraja Sarvaša je nerozlučne spätá poézia a umelecký prednes. „Recitácia ako taká, to je umelecký koníček, ktorému sa venujem od študentských čias. Poézia, keď ju robíš poctivo, ti dá do života veľa - život zjemňuje, ale súčasne aj posilňuje,“ vyznal sa Juraj Sarvaš, herec, ktorý sa dal do služieb poézie, pričom dodal, že Sládkovičovho Detvana by nikdy dobre nezarecitoval, kým by nevyšiel na Poľanu. A vyšiel - nie raz.

Svoje umenie odovzdával až do minulého roku aj študentom na Akadémii umení v Banskej Bystrici, o založenie ktorej sa v roku 1997 výrazne pričinil.

Juraj Sarvaš je nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní - v roku 1984 získal titul zaslúžilý umelec a v roku 2009 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky najmä v oblasti hovoreného umeleckého slova.

Hoci majster umeleckého prednesu prekonal nedávno ťažkú chorobu, opäť má hlavu plnú nápadov. „Píšem scenáre poetických večerov, mám mnoho pozvaní, vystupujem a aj chcem vystupovať, ale už musím tie veci korigovať, tempo zvoľňovať,“ prezradil pre TASR jubilant Juraj Sarvaš.