Nezabudnuteľný komik Július Satinský sa narodil pred 80 rokmi

Legendárny slovenský herec Jozef Kroner nazval dvojicu Lasica-Satinský apoštolmi slovenského humoru. Duo komikov sa zrodilo v šesťdesiatych rokoch. V zložitých politických pomeroch prinieslo vo svojej tvorbe prejav slobody a charakteristický rukopis, ktorý smeroval až k nonsensovej klauniáde.

Zatiaľ čo Milan Lasica sa na javisku prejavoval ako skeptický intelektuál, jeho herecký kolega Július Satinský upútal svojou až detskou spontánnosťou, naivnosťou, ale zároveň nadhľadom nad analyzovanou situáciou.

Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. V roku 1966 vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave.

Spolu s Milanom Lasicom vytvoril intelektuálnu komediálnu dvojicu. Od roku 1959 vystupovali vo vlastných autorských programoch. Ako vysokoškoláci predvádzali svoje autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. V rokoch 1964 až 1967 pôsobil Satinský ako dramaturg v Československej televízii.

Na konci 60. rokov účinkoval spolu s Lasicom v bratislavskom Divadelnom štúdiu zastrešujúcom niekoľko súborov, pričom predstavenie Soirée (1968) si okamžite získalo publikum.

V roku 1970 im pre kritiku okupačných pomerov zakázali na Slovensku umeleckú činnosť a divadlo zatvorili. Umelcov prichýlilo kabaretné divadlo Večerní Brno (1971 - 1972).

Po návrate na Slovensko účinkoval Július Satinský na Novej scéne, najskôr v rokoch 1972 až 1978 v spevohre, potom až do roku 1989 v činohre. Vo svojich hereckých kreáciách využíval hyperbolu, kontrasty a nonsensy, ktorými vypointoval javiskovú výpoveď.

Na Novej scéne patria medzi jeho najznámejšie úlohy postavy Dobčinského (Revízor, 1973), Flicota (Husári, 1973), Gejzu Galibu (Plné vrecká peňazí, 1975), Holofernesa (Márna lásky snaha, 1978), Lockita, Žobrák (Gayova Žobrácka opera, 1980), Zbojníka II (Kocúrkovo II, 1982) alebo Tichona Papričeva (Súboj, 1986).

V roku 1982 vzniklo v priestoroch Tatra revue poetické a kabaretné divadlo Štúdio S, ktoré sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S. V ňom začali Lasica so Satinským pôsobiť ako dvojica v obľúbenom programe Nikto nie je za dverami. Na klavíri ich sprevádzal Jaro Filip, ktorý s nimi spolupracoval aj na kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami. Medzi známe hry, ktoré v priestore uviedli patria Deň radosti (1986), výber zo starších dialógov Jubileum (1990), Náš priateľ René (1991).

Pred Nežnou revolúciou začal Július Satinský v Štúdiu S skúšať postavu Stalina v rovnomennej hre Gastona Salvatoreho. Podľa divadelných odborníkov sa mu podarilo sovietskeho diktátora stvárniť v inscenácii, ktorá mala premiéru v roku 1990, veľmi autenticky.

Často účinkoval aj v televíznych inscenáciách a filmoch. Známe sú snímky Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdečný pozdrav zo zemegule (1982), Vesničko má středisková (1985), Utekajme, už ide! (1986) či Orbis Pictus (1997). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach udelili v júni 2003 prémiu in memoriam.

Okrem herectva sa Július Satinský venoval tiež spisovateľskej činnosti. Medzi jeho známe knihy patria Rozprávky uja Klobásu (1996), Chlapci z Dunajskej ulice (2002) alebo Čučoriedkareň (2002). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského, pod ktorú sa autorsky podpísal Milan Lasica a Jan Kolář (2004). Vďaka editorskej práci dcéry obľúbeného komika, Lucii Molnár Satinskej, vyšli v roku 2018 Gundžovníky zachytávajúce korešpondenciu medzi Satinským a jeho rodinou, ktorej časť emigrovala.

Jeden zo zakladateľov moderného, inteligentného slovenského humoru, herec, komik, dramatik a spisovateľ Július Satinský zomrel v Bratislave 29. decembra 2002 vo veku 61 rokov.