Český básnik Jaroslav Seifert, nositeľ Nobelovej ceny, sa narodil pred 120 rokmi

Život českého básnika Jaroslava Seiferta bol nielen svedectvom o nevšednom básnickom talente, ale aj o vyjadrení jasného nesúhlasu s totalitným režimom v bývalom Československu. Dôkazom bolo jeho kritické vystúpenie na zjazde Zväzu československých spisovateľov v roku 1956, odsúdenie okupácie Československa v roku 1968, alebo podpis Charty 77.

Knižne debutoval pred 100 rokmi sociálne ladenou zbierkou Město v slzách (1921). Neskôr prešiel k avantgardnej poézii a nevyhol sa ani civilnejším poetickým témam.

Jaroslav Seifert sa narodil 23. septembra 1901 v Prahe na Žižkove. Vyrastal v skromných pomeroch a rodinný život ovplyvnil aj jeho politické názory. Aktívne sa pripojil k ľavicovému hnutiu a nedokončil gymnaziálne štúdiá. Viac času ako v školskej lavici, trávil totiž na robotníckych demonštráciách.

Literárny talent prejavil už v roku 1919, keď publikoval prvé básne, ale aj novinárske články v ľavicovom týždenníku Právo lidu. Pracoval ako redaktor a editor aj v Rudom práve, Rovnosti, v Novej scéne či v časopise Kytice.

Stál pri zrode ľavicového umeleckého združenia Devětsil a ľavicové cítenie prejavil aj v debutovej zbierke Město v slzách (1921) a tiež vstupom do Komunistickej strany Československa (KSČ). Chudobné pomery pražského Žižkova sa stali témou aj ďalšej Seifertovej zbierky Samá láska (1923).

V 20. rokoch minulého storočia patril k popredným osobnostiam českej umeleckej avantgardy. Bol jedným z hlavných predstaviteľov poetizmu, podieľal sa na redigovaní Revolučného zborníka Devětsilu (1922) a časopisu Disk (1923 – 1925). Prejavilo sa to aj v jeho tvorbe, hlavne v zbierke Na vlnách TSF (1925), ktorú typograficky upravil ďalší bard českej medzivojnovej avantgardy Karel Teige.

Už v roku 1929 však Seiferta spolu s ďalšími šiestimi umelcami vylúčili z Devětsilu a aj z KSČ pre vyjadrenie nesúhlasu s vtedajším vedením strany, na čele ktorej stál Klement Gottwald.

Po odchode z Devětsilu vydal poetizmom inšpirované zbierky Slavík zpíva špatně (1926) a Poštový holub (1929). Tridsiate roky a obdobie druhej svetovej vojny sú reprezentované zbierkami Jablko z klína (1933), Ruce Venušiny (1936), Světlem oděná (1940), Kamenný most, 1944), alebo Přílba hlíny (1945), v ktorých vyjadril pozitívny vzťah k drobným darom života, ale aj k národnej kultúre.

Inšpirovaný dielom Mikuláša Aleša a Josefa Ladu napísal zbierky Šel malíř chudě do světa (1949) a Chlapec a hvězdy (1956), po ktorých nasledovala básnická skladba Píseň o Viktorce (1950) a zbierka intímnej lyriky Maminka (1954).

Aj napriek členstvu v Českej akadémii vied a umenia sa stal po februári 1948 terčom kritiky zo strany predstaviteľov KSČ, ktorí mu nevedeli odpustiť jeho postoj z roku 1929. Seifert ani pod tlakom nezmenil svoje názory a v roku 1956 kriticky vystúpil na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov, na ktorom požadoval umožniť publikačnú činnosť zakázaným autorom a otvoril aj tému väznených autorov.

V období okolo tzv. Pražskej jari (1968 - 1969) sa tiež politicky a kultúrne angažoval. V roku 1968 podpísal Manifest Dvetisíc slov, ktorého autorom bol spisovateľ Ludvík Vaculík a v rokoch 1969 - 1970 predsedal Zväzu českých spisovateľov. Otvorene kriticky sa vyjadril aj k sovietskej okupácii Československa. Počas normalizácie spolupracoval s československým disentom a stal sa aj jedným z prvých signatárov Charty 77.

Jeho tvorbu z tohto obdobia charakterizovali viaceré zmeny štýlu. Vytratili sa rýmy, rytmická pravidelnosť, verš zdrsnel. V tvorbe sa objavili tóny melancholickej nostalgie, životnej bilancie, plynutia času a motív smrti, zaznievali spomienky na detstvo, na mladé lásky, mŕtvych priateľov a na dramatické udalosti života.

Vznikli zbierky ako Koncert na ostrově (1965), Odlévání zvonů (1967), Halleyova kometa (1967), Deštník z Piccadily (1979), Morový sloup (1981), alebo Býti básníkem (1983). Viaceré sa k čitateľom dostali len v samizdatovej podobe. Napísal aj spomienkovú knihu Všechny krásy světa, ktorá prvýkrát vyšla v Toronte v roku 1981.

Seifert patril k uznávaným básnikom nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti. To predstaviteľom totalitného režimu komplikovalo vzťah k jeho osobe. Ešte väčšie problémy pre nich nastali potom, ako mu v roku 1984 udelili Nobelovu cenu za literatúru, čo režim nemohol pred verejnosťou úplne utajiť.

Významný český básnik bol známy aj priateľstvom so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia vyšla knižne pod názvom Tichý dvojhlas.

Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986 v Prahe. Pochovaný je v Kralupách nad Vltavou.