Jubilantka Emília Vášáryová: Nebaví ma kĺzať po povrchu ani v umení, ani v živote

Oporou Slovenského národného divadla (SND) je ikona slovenského herectva Emília Vášáryová už takmer 60 rokov. Charizmatická umelkyňa patrí k výrazným osobnostiam slovenskej kultúry, ale úctu si získala aj za hranicami. Spolupracovala s významnými filmovými i divadelnými zahraničnými režisérmi. Ako herečka prezradila pre TASR, že pri stvárňovaní javiskových postáv je pre ňu najdôležitejší samotný autor a jeho téma. Na druhom mieste je režisér, ktorý objasní čo pretlmočiť divákovi. "Mala som šťastie, že som nemusela hrať hry, ktoré by som ani nebola chcela. Považujem to za takú zvláštnu náhodu v mojom živote," uviedla prvá dáma slovenského herectva, ktorá má v stredu 18. mája 80 rokov.

Emília Vášáryová sa narodila 18. mája 1942 v Hornej Štubni do učiteľskej rodiny. V roku 1963 sa stala absolventkou herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU) a po škole rok pôsobila v bratislavskom Divadle Nová scéna. Od roku 1964 je členkou Činohry SND, kde stvárnila množstvo veľkých dramatických postáv ako napríklad Ofélia (Hamlet, 1964), Roxana (Cyrano z Bergeracu, 1967), Salome (Herodes a Herodias, 1970), Antigona (Antigona, 1971), Ifigénia (Ifigénia v Tauride, 1982) či Agnes (Krehká rovnováha, 1998).

V roku 1999 potvrdila svoje herecké majstrovstvo v role Starenky v absurdnej dráme Stoličky. Výzvou pre herečku bolo aj stvárnenie opernej divy Marie Callas v inscenácii Majstrovská lekcia Marie Callas (2002). „Mám vášeň najmä pre hudbu. V mojom živote je na prvom mieste. Bolo to ako dar, že som sa mohla zapodievať tými nádhernými áriami. S režisérom Jozefom Bednárikom sme sa veľmi poctivo pripravovali. Bolo to pre mňa nevšedné a veľmi ťažké. Jednak som stále prechádzala z hovoreného slova do spevu a hudby, nachádzali sa tam aj veľmi dlhé monológy. Napĺňalo ma obavami, že hrám človeka, ktorý žil. Je to dosť ťažká konfrontácia, pretože sa už nemôže brániť,“ prezradila jubilantka.

Rozporuplný charakter matky, ktorá vo vojnových časoch bojuje o prežitie svojich detí zosobnila v predstavení Matka Guráž a jej deti (2009). V roku 2014 sa vďaka spolupráci SND a berlínskeho Deutsches Theater predstavila v inscenácii Bludičky, v ktorej stelesnila opatrovateľku. Napriek tomu, že herečka nemčinu ovláda, k tejto úlohe pristupovala s rešpektom: „Je to veľká opovážlivosť hrať po nemecky v Deutsches Theater. Stvárnila som tam cudzinku, čiže zlý prízvuk sa tým ospravedlnil. Ale hra bola veľmi dobrá. Som rada, že som do Berlína mohla chodiť a hrať v tomto nádhernom starom divadle,“ priblížila Vášáryová.

Nemala núdzu ani o filmové a televízne úlohy. Pred kamerou sa objavila v komédii Dáždnik svätého Petra (1958), zahrala si v snímke Na pochode sa vždy nespieva (1960) a zaujala aj v komédii Až přijde kocour (1963).

Medzi jej ďalšie známe filmy patria Námestie svätej Alžbety (1965), Lidé z maringotek (1966) alebo Drak sa vracia (1967). Zažiarila v drámach Martina Hollého ml. Balada o siedmich obesených (1968) aj Medená veža (1970). Andrej Lettrich ju obsadil do kriminálky Prípad krásnej nerestnice (1973) i do rodinných ság Červené víno (1976) či Alžbetin dvor (1986).

Diváci si ju môžu pamätať aj z filmu Pelíšky (1999) a v roku 2004 si zahrala v snímke Horem pádem. Za postavu Věry Horeckej v tejto tragikomédii získala Českého leva (2005).

V dráme Eva Nová (2015) autenticky zobrazila portrét ženy bojujúcej o lásku svojho syna. Za túto úlohu dostala v roku 2016 ocenenie Slnko v sieti.

Herečka netají obdiv k režisérovi Woodymu Allenovi: „Zbožňujem humor Woodyho Allena. Určite, keby som mohla, zahrala by som si v jeho filmoch. Rozumiem všetkým jeho filmom a bavím sa. Humor je prítomný v našom živote aj v tých najtragickejších situáciách. A on to priznáva a komentuje to. A to sa mi najviac páči.“

Emíliu Vášáryovú, ktorá v rokoch 1990-2020 pôsobila aj ako pedagogička na VŠMU, možno v súčasnosti vidieť napríklad v inscenáciách Dnes večer nehráme, Kým prídu Stouni… alebo Čaj a apokalypsa.

Na otázku TASR, ako dokáže napriek svojej introvertnej povahe vždy autenticky zahrať daný charakter odpovedala: „O všetkom rozhoduje vnútorná energia, vášeň a možnosť vložiť sa do veci. To som vždy vedela. To ma baví. Nebaví ma kĺzať po povrchu. Ani v živote. Keď už som na javisku, tak sa snažím.“

Počas svojho života získala bývalá prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Emília Vášáryová množstvo ocenení. Krištáľové krídlo si prevzala v roku 1999 a víťazkou novinárskej ankety Herečka storočia sa stala v roku 2000. Je držiteľkou štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002) a v Česku získala Medailu Za zásluhy (2003). V apríli tohto roka bola ocenená národnou filmovou cenou Slnko v sieti za výnimočný prínos k slovenskej audiovizuálnej kultúre.