František Mikloško: Neexistuje nič krajšie v živote, ako zápasiť o mravné ideály

Pred rokom 1989 patril František Mikloško k hlavným osobnostiam disentu a aktivistom tzv. Tajnej cirkvi. V marci 1988 sa podieľal na organizovaní Sviečkovej manifestácie. Po Nežnej revolúcii pôsobil viac ako 20 rokov vo vysokej politike. Patril k lídrom Verejnosti proti násiliu (VPN), Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a Konzervatívnych demokratov Slovenska (KDS).

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre. Po skončení základnej školy študoval v rokoch 1962 - 1966 na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Počas tohto štúdia sa aktívne venoval hokeju, bol brankárom dorasteneckého tímu Lokomotíva Nitra. S hokejom skončil potom, ako ho trafil puk do brady, ktorú mu museli ošetriť 24 stehmi.

V roku 1971 ukončil štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a do roku 1983 pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémii vied (SAV). Pre odmietavý postoj voči totalitnému režimu v Československu bol z ústavu prepustený a živil sa ako robotník.

S postihmi zo strany komunistickej štátnej moci sa stretával od detstva. „Polrok som ešte ´prežil´ v slobodnom Československu a potom prišiel 25. február 1948. Keď som mal tri roky, mali sme prvú domovú prehliadku. Keď som mal 13 rokov, mali sme druhú domovú prehliadku. Všetko kvôli náboženstvu. Od malička som vedel, že komunizmus je proti Pánu Bohu a preto som mu nikdy neuveril,“ zaspomínal si pre TASR František Mikloško.

Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa Tajnej cirkvi a vstúpil aj do jej štruktúr. Prispieval tiež do náboženských a kultúrnych samizdatových časopisov. „Keď som prišiel v roku 1966 do Bratislavy, ´náhodou´ som sa zoznámil s Vladom Juklom, v roku 1968 som sa ´náhodou´ zoznámil s tajným biskupom Korcom, ´náhodou´ ma kamarát z Nitry pozval do jedného malého náboženského spoločenstva a ja som to pozvanie prijal. Čiže, dá sa povedať, že o mojom živote rozhodovali náhody, alebo sa dá povedať, že Pán Boh ma viedol svojimi cestami,“ povedal František Mikloško.

Aktivitám v Tajnej cirkvi sa venoval aj popri práci v Ústave technickej kybernetiky SAV. „Takmer 20 rokov som sa angažoval pri organizovaní skrytých náboženských stretnutí vysokoškolskej mládeže v Bratislave. To je moja najhlbšia životná skúsenosť z obdobia komunizmu, že na raste jednej kresťanskej ´generácie´ treba trpezlivo a dlhodobo pracovať. Ale výsledok je potom úchvatný. My sa ešte aj dnes po desiatkach rokov stretneme a máme pocit, že sme len včera prerušili náš rozhovor,“ priblížil svoju disidentskú činnosť.

František Mikloško patril aj k hlavným organizátorom Bratislavského Veľkého piatku, významnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu z 25. marca 1988, známej ako Sviečková manifestácia. „Politicky považujem za najvýznamnejšie udalosti v čase normalizácie púť pri 1100. výročí smrti sv. Metoda na Velehrade, kde sme v júli 1985 vypískali komunistov a Sviečkovú manifestáciu v marci 1988 v Bratislave, kde sme ukázali celej krajine silu nenásilného odporu,“ uviedol popredný predstaviteľ protikomunistického katolíckeho disentu.

Počas Nežnej revolúcie sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). V rokoch 1990 - 1992 bol predsedom SNR. Do KDH vstúpil v marci 1992, v ktorom bol do roku 1996 podpredsedom. Do júla 2010 bol poslancom NR SR, kde od parlamentných volieb 2006 pôsobil aj ako člen Výboru NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Za KDH v roku 2004 prvýkrát kandidoval v prezidentských voľbách.

V roku 2008 vystúpil z KDH a stal sa spoluzakladateľom strany KDS, za ktorú v tom istom roku opätovne kandidoval na post prezidenta SR. O miesto poslanca Európskeho parlamentu sa v roku 2014 neúspešne uchádzal na kandidátke strán NOVA, KDS a Občianska konzervatívna strana (OKS). O pozíciu prezidenta Slovenska sa pokúšal aj v prezidentských voľbách v roku 2019.

Svoje postoje zhrnul do kníh Nebudete ich môcť rozvrátiť (1991), Čas stretnutí (1996) či Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989, za ktorú bol v roku 2001 ocenený Cenou Dominika Tatarku. V diele Desať spravodlivých (2011) spísal príbehy ľudí, ktorí sa stretli s komunistickým násilím a dokázali mu vzdorovať. Dianie na slovenskej politickej scéne zo svojho uhla pohľadu opísal v publikácii Znamenia čias (2013).

František Mikloško, držiteľ Radu Ľudovíta Štúra I. triedy z roku 2020, patrí k verejne činným osobnostiam, ktoré sa snažia vniesť do verejného života odkaz Novembra ´89 s prihliadnutím na vyššie mravné kritéria. „Všetko významné, čo Slovensko dosiahlo po novembri 1989 sa vybudovalo na vyšších mravných princípoch. Zápas s ´mečiarizmom´, vstup do EÚ a NATO, zápas s rozkladom štátu po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Samozrejme, nič nemá bližšie k znehodnoteniu, ako mravné ideály. Takže, tento zápas o mravné ideály a ich ohrozenie nás čaká asi stále, ešte dlhé roky. Ale neexistuje nič krajšie v živote, ako zápasiť o mravné ideály!“, zdôraznil pre TASR František Mikloško.