Psychiater sa po narkóze stretol s jedinečným javom. Takto opisuje mystický zážitok

Zážitok profesora psychiatrie na Warwickej univerzite (Veľká Británia) Swarana Singha, ku ktorému došlo ešte v roku 1984, patrí k jedinečným. Po tom, ako sa prebudil z celkovej narkózy, podľa vlastných slov „pochopil vesmír nie v zmysle kognitívneho poznania, ale experimentálne, čo sa ťažko opisuje.“

Singh zhrnul poznatky zo svojho zážitku v článku publikovanom v Journal of Nervous and Mental Disease. Do narkózy ho priviedli kvôli operácii, ktorú absolvoval po vážnej dopravnej nehode. Psychiater zasvätil svoju kariéru objektívnym vedám, hoci zážitok opisuje ako „zásadný zlom v ponímaní seba samého a chápaní vzťahu medzi empirickým a transcendentálnym.“

Samotný zážitok bol podľa Singha pretkaný noetickými prvkami, ktoré mu dodali „príchuť odhalenia a celkového pochopenia“. Autor tvrdí, že zmenený stav vedomia po narkóze uňho trval 10 až 12 minút, a vďaka nemu „plne a komplexne pochopil niečo, o čom dovtedy vôbec netušil.“

„Neviem, ako to viem, ale viem, že to viem,“ píše Singh predtým, ako pristúpi k vysvetleniu svojho novonadobudnutého chápania vzťahu medzi „priestorom, časom, energiou, hmotou a životom“.

„Život sa mení z jednej formy na druhú,“ píše Singh. „Ale celkové množstvo životnej sily je konštantné a nemenné. Zväčšenie jednej formy sa deje na úkor inej, a v prípade života sa jedna jeho forma zjavuje za cenu zániku druhej.“

Singh sa v publikácii snaží pristúpiť aj k objasneniu pôvodu svojich myšllienok. „Tieto fenomény musia mať neurologický podklad,“ tvrdí, pričom pripomína, že pri mystických zážitkoch, aké nastávajú pri meditácii alebo pod vplyvom psychedelík, sa aktivujú niektoré časti mozgu, ako je insula, premotorická kôra a dolný parietálny lalok.

Singh ďalej tvrdí, že k zmenám mozgovej aktivity uňho došlo najpravdepodobnejšie vplyvom „toxického/liekmi vyvolaného zmätenia“, no na druhej strane stojí za tým, že jeho výpoveď je pravdivá a autentická.

Psychiater v závere svojej výpovede podčiarkuje ohromný rozdiel medzi empirickou vedou a nedefinovanou mocou rýdzej skúsenosti a tvrdí, že hoci aktivita neurónov nepochybne určuje chod mentálnych procesov, niektoré úrovne vedomia sa môžu vyvíjať v závislosti od niečoho iného ako je mozgová činnosť.

„Procesy v mozgu sú mechanizmy. Nenesú význam,“ píše Singh. „Subjektívny význam nemožno redukovať na proces v mozgu bez ohľadu na silu štatistickej spojitosti medzi nimi dvoma.“

Singhova výpoveď končí zdôraznením filozofického paradoxu, ktorý by mohol ohroziť našu cestu za vedeckým pochopením vedomia, skúseností, a napokon aj samotnej reality. „Nedokážem určiť, ktorú realitu som zažil – vyvolanú liekmi, lucidnú alebo celkom inú,“ dodáva.