SNR prijala Deklaráciu, HZDS sa tešilo, Mikloško hovoril o konci ČSFR

Za prijatie deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali. TASR prináša výber vyjadrení a udalostí, ktoré sa udiali krátko pred a po schválení Deklarácie, a o ktorých informovala Tlačová kancelária Slovenskej republiky (TK SR).

Vtedajší predseda vlády SR Vladimír Mečiar v rozprave o Deklarácii hovoril, že sa deklaruje rovnosť všetkých občanov SR, stupeň intelektuálnej zrelosti slovenskej spoločnosti, ktorá je schopná vziať osud do svojich rúk. Podľa správ TK SR zdôraznil, že Deklarácia je politickým aktom, nie konštitučným a nevzniká ňou samostatný štát.

Niekdajší predseda klubu KDH v SNR František Mikloško naopak uviedol, že ak SNR vyhlási zvrchovanosť SR a v auguste prijme slovenskú ústavu, vzniká de facto nový štát. „V rámci Česko-Slovenska nastanú nedefinovateľné vzťahy,“ dodal Mikloško. KDH pred hlasovaním avizovalo, že bude proti Deklarácii, keďže návrh deklaruje práva zakotvené už v ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii z roku 1968.

HZDS pri prijímaní Deklarácie hovorilo aj to, že vyhlásenie zvrchovanosti by nemalo ovplyvniť vývoj ČSFR. SNS sa domnievala, že po prijatí Deklarácie sa Slovensko stane viditeľnejšie pre zahraničie.

Schválenie Deklarácie vtedy vyzdvihol podpredseda vlády SR Milan Kňažko, podľa ktorého malo prísť k Deklarácii už skôr. V jej prijatí vtedy nevidel koniec československej vzájomnosti, ale naopak začiatok dobrých, vyrovnaných partnerských vzťahov Čechov a Slovákov. Hovoril tiež o konci centralizmu federácie.

Peter Weiss, ktorý bol v tom čase prvým podpredsedom SNR a šéfom SDĽ, poukázal na šancu, ktorú Slovensko po schválení Deklarácie získalo.

Vtedajší český premiér Václav Klaus po schválení Deklarácie povedal, že prijatie Deklarácie v SNR je očakávaný akt, ktorý z formálnoprávneho hľadiska nespôsobí nijaký prevrat.

Prvý podpredseda Federálneho zhromaždenia Filip Šedivý po prijatí Deklarácie povedal, že to v podstate nič neznamená. Vyhlásil, že otázkou zostávajú ďalšie kroky na Slovensku. Šedivý sa vtedy obával, že ďalším slávnostným aktom by mohla byť vyhlásená medzinárodnoprávna subjektivita SR, čo by, podľa jeho slov, bol začiatok konca spoločného štátu.

František Mikloško z KDH vtedy už jasne povedal, že ČSFR sa rozpadá. Kresťanskodemokratická strana označila za ďalší prejav zrútenia česko-slovenskej federácie ohlásenú abdikáciu federálneho prezidenta Václava Havla. Ten hneď po prijatí Deklarácie oznámil, že 20. júla 1992 o 18.00 h odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR. Mečiar reagoval tým, že Havlova abdikácia sa očakávala už dlhšie.

Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.

V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky. Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.