Šokujúca štúdia na deťoch otriasla verejnosťou. Detaily vyšli na povrch po desiatkach rokov

Kontroverzná štúdia o koktaní detí bola vykonaná v roku 1939 na 22 osirelých deťoch v Davenporte v štáte Iowa. Štúdia, ktorá sa uskutočnila pod dohľadom doktora Wendella Johnsona, ktorý bol sám koktajúci, skúmala následky koktania na vývoj detí.

Výskum bol kontroverzný z troch dôvodov:

1. Nedodržiaval prakticky žiadne etické normy.
2. Jeho výsledky neboli nikdy zverejnené zo strachu, že by sa prirovnali k experimentom vykonávaným nacistami.
3. V historickom kontexte boli jeho zistenia kontroverzné.

Doktor Wendell Johnson chcel ukázať, že prevládajúce teórie o príčinách koktania boli nesprávne. Počas tridsiatych rokov sa predpokladalo, že koktanie má organickú alebo genetickú príčinu. To znamenalo, že ste s koktaním ste sa narodili a nedalo sa s tým nič robiť.

Doktor Johnson si myslel, že označovanie detí ako koktavých by v skutočnosti mohlo koktanie ešte zhoršiť a v niektorých prípadoch spôsobiť, že „normálne“ deti začnú koktať.

Na potvrdenie svojho názoru navrhol experiment s 22 sirotami, ktoré rozdelil do dvoch skupín na „normálne“ deti a koktajúce. Dôležité však je, že iba polovica zo skupiny označenej ako koktajúca skutočne vykazovala známky koktania.

V priebehu experimentu boli normálne deti pozitívne povzbudzované. Ale práve pre zaobchádzanie s druhou skupinou bol experiment notoricky známy ako hrozná štúdia. Skupina koktajúcich detí dostala pocítiť to, že koktajú. Dostali lekciu o koktaní a povedali im, aby si dávali väčší pozor a neopakovali slová.

Ďalší učitelia a zamestnanci sirotinca dokonca nevedomky posilňovali toto označovanie, pretože výskumníci im povedali, že všetky deti v skupine koktajú.

Šokujúce výsledky

5 zo 6 detí v „koktajúcej“ skupine, ktoré však v skutočnosti predtým nekoktali, začali po negatívnej terapii naozaj koktať. Z piatich detí, ktoré pred „terapiou“ koktali, sa u troch koktanie ešte zhoršilo. Na porovnanie, iba jedno z detí v skupine označenej ako „normálne“ malo po štúdii väčšie problémy s rečou.

Vedci si uvedomili silu svojho experimentu a pokúsili sa napraviť škody, ktoré napáchali, no neúspešne. Zdalo sa, že účinky označovania detí ako koktavé sú trvalé. To je niečo, s čím sa siroty museli po celý život vyrovnávať. Je zrejmé, že tento výskum vyvoláva množstvo etických problémov.

Výskumníci mali pôvodne tie najlepšie úmysly – boli motivovaní pomáhať koktajúcim v každom veku. V skutočnosti sám Wendell Johnson výrazne koktal. Zistenia podporili teóriu doktora Johnsona a prispeli k novým a úspešným spôsobom liečby ľudí s koktavosťou.

Deťom však nikdy nepovedali, že sa zúčastnili na štúdii, až kým to o viac ako 60 rokov neodhalil článok v novinách. O účele štúdie boli zavádzaní aj učitelia a zamestnanci sirotinca. Tento podvod im nebol nikdy vysvetlený.

Štúdia nebola nikdy publikovaná. Z tohto dôvodu niektorí tvrdia, že škoda spôsobená deťom bola ešte neetickejšia. Všetky štúdie musia vyvážiť potenciálne riziká a prínosy. Bez publikovania a šírenia prostredníctvom akademickej obce sú prínosy tejto štúdie obmedzené.

Doktor Johnson v čase experimentu pracoval na University of Iowa. Jej vedenie v roku 2001, 36 rokov po Johnsonovej smrti, vydalo formálne ospravedlnenie a označilo experiment za poľutovaniahodný a neobhájiteľný.