Hranica Slnečnej sústavy má svoje „vrásky“: Misia IBEX odhaľuje zvláštne vlnenie

Za hranicu Slnečnej sústavy sa považuje takzvaná heliopauza, hranica kde prestáva dominovať solárny vietor a magnetické pole. Astronómovia heliopauzu niekedy opisujú aj ako „stenu“, hoci tento termín nie je tak úplne správny. Slnko neustále vyžaruje protóny, elektróny a alfa častice, ktoré sú súčasťou solárneho vetra. Ten má dostatočnú silu na to, aby odtlačil vietor, pochádzajúci z medzihviezdneho priestoru. Heliopauza teda značí vzdialenosť, v ktorej už solárny vietor nemá dostatočnú silu na to, aby bojoval s vplyvmi za hranicami sústavy.

Kozmická stena

Hranicu Slnečnej sústavy vedci popisujú ako stenu aj kvôli takzvanému terminačnej vlne. V tomto bode solárny vietor prudko spomaľuje na rýchlosť, menšiu ako rýchlosť zvuku. To vytvára kompresiu, zahrievanie a zmeny v magnetickom poli. Voyager 1 prešiel terminačnou vlnou v roku 2004, Voyager 2 v roku 2007. O niekoľko rokov prešli aj ďalšou hranicou – heliopauzou. Tá značí moment, kedy sa solárny vietor zastaví, pretože už nedokáže tlačiť proti vplyvom, prichádzajúcim spoza hraníc sústavy.

Nie sú to však vzdialené sondy, ktoré odhaľujú niečo, čo kozmológov prekvapilo. Dáta z misie IBEX (Interstellar Boundary Explorer) naznačujú, že tieto hranice nie sú hladké, ale majú vlnky. V tomto prípade ale nejde o žiadny malý jav. Vlnenie vedci zaznamenali na hranici širokej až 1,5-miliárd kilometrov. Predpokladá sa, že sa častice medzi terminačnou vlnou a heliopauzov odrážajú tam a späť. Tento jav bol tak výrazným, že posunul hranicu heliopauzy o približne 750-miliónov km.

Vedci predpokladali, že hranice Slnečnej sústavy neostávajú zakaždým rovnaké. Slnko totiž prechádza 11-ročným cyklom aktivity, ktorý môže na heliopauzu vplývať v oveľa väčšej miere, než sa spočiatku predpokladalo. Vedci zároveň získavajú oveľa lepší obraz o tom, ako môže okraj Slnečnej sústavy vyzerať.

Viac informácií prinesie nadchádzajúca misia IMAP (pozn. redakcie: Interstellar Mapping and Acceleration Probe), ktorá odštartuje v roku 2025.

Najvzdialenejšia štruktúra

Dlhú dobu sa predpokladalo, že stret medzihviezdneho priestoru so solárnym vetrom vytvorí tlakovú vlnu vo vzdialenosti približne 230 astronomických jednotiek. Astronomická jednotka značí vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom a predstavuje približne 150-miliónov km. V roku 2012 sa však usúdilo, že pravdepodobne neexistuje. Pozorovaná ale bola pri iných hviezdach dnes už odstaveným teleskopom GALEX.

Aj napriek pokrokom v astronómii je tvar a vzdialenosť heliopauzy stále neznáma. Dáta z roku 2008 ale naznačujú, že vesmírny priestor za hranicou Slnečnej sústavy má oveľa väčší vplyv na tvar heliosféry, než sa prvotne predpokladalo. K hranici Slnečnej sústavy momentálne smeruje aj sonda New Horizons, ktorá by mohla vedcom poskytnúť nové informácie o tomto záhadnom regióne.

Chvíľu jej to ešte potrvá. Predpokladá sa, že k heliopauze by mohla doraziť okolo roku 2040, hoci presný čas sa nedá s presnosťou predpovedať. Záleží na tom, kedy senzory zachytia výraznejšie zmeny v hustote energetických častí. Zaujímavosťou ale je, že hoci sonda štartovala rýchlejšie, než ktorákoľvek misia pred ňou, nikdy sa jej nepodarí dobehnúť sondy Voyager 1 a 2.