Najznepokojivejší experiment v histórii ľudstva? Stanfordský väzenský experiment vám nedá zaspať

Dnes musia experimenty podliehať prísnym bezpečnostným a etickým štandardom, no v minulosti, bohužiaľ, bola situácia iná. Práve v histórii môžeme nájsť tie najznepokojivejšie experimenty a Stanfordský väzenský experiment je práve jeden z nich. Tento experiment sa do dejín zapísal tak negatívnym spôsobom, že na mieste, kde sa konal, umiestnili pamätnú plaketu.

Experiment sa začal v roku 1971 a išlo o dvojtýždňovú simuláciu väzenského prostredia. Za experimentom stál profesor Phillip Zimbardo, ktorý chcel študovať ako rôzne situačné premenné ovplyvnia správanie dobrovoľníkov, ktorí sa do experimentu zapojili. Zimbarda si však objednala americká vláda na to aby zistil, čo spôsobovalo napätie medzi väzňami a ich dozorcami.

Dobrovoľníkov získaval pomocou novinového inzerátu. Zimbardo hľadal študentov, ktorí by boli ochotní zúčastniť sa psychologickej štúdie väzenského života. Za účasť na experimente im sľúbil 15 amerických dolárov na deň. Dobrovoľníci prešli testami psychologickej stability a následne ich náhodne rozdelili na väzňov a dozorcov.

Dozorcovia dostali uniformy aby „potlačili ich individualitu“ a následne sa museli obe skupiny správať, akoby sa nachádzali v skutočnom väzení. To čo sa však dialo potom je predmetom mnohých diskusii, vedeckých článkov, dokumentov, ale aj oceňovaného filmu.

Desivý experiment

Dozorcovia väzňov po príchode prestali oslovovať menami, používali len ich identifikačné čísla. Väzňom nebola daná spodná bielizeň a museli nosiť nepohodlné väzenské oblečenie. Hoci išlo len o experiment, na ktorom sa podieľali študenti, situácia sa začala vyhrocovať už druhý deň experimentu. Študent, ktorý mal hrať úlohu hlavného dozorcu si z neznámych príčin osvojil kruté správanie a ostatní dozorcovia jeho vzor nasledovali. K väzňom sa prestali správať ako k ľuďom.

O pol tretej ráno na druhý deň sa väzni po prvýkrát „vzbúrili“. Nereagovali na budíček v podobe pískania a búchania obuškami o mreže, odmietali opustiť celu a jesť. Strhli si aj svoje číselné označenia. Dozorcovia ich za trest postriekali hasiacimi prístrojmi, aby získali nad nimi kontrolu. Používali aj psychologické triky.

Na ďalší deň začali dozorcovia akty neposlušnosti drasticky trestať, no zároveň odmeňovali aj tých poslušných. Po predchádzajúcom dni väzňov vyzliekli a zobrali im aj matrace. Oblečenie a miesto na spanie dostali len tí väzni, ktorí poslúchali. Prvý dobrovoľník experimentu sa po 36 hodinách nervovo zrútil a opustil experiment. Rozdelenie väzňov na „dobrých“ a „zlých“ zničilo akúkoľvek súdržnosť, ktorú väzni doteraz vykazovali. Tí zlí totiž nadobudli podozrenie, že dobrí väzni sú v skutočnosti donášačmi.

Postupne sa odpájali aj ďalší väzni. Tí ktorí v experimente ostali sa začali držať ďalej od seba. Ako už bolo spomenuté, jedna skupina obviňovala tú druhú že sú donášačmi. Iní väzni vnímali tých zlých ako hrozbu len z toho dôvodu, lebo chceli mať miesto na spanie a dostať späť oblečenie. Počas štvrtého dňa opustil experiment ďalší väzeň. Keď odchádzal, dozorcovia donútili väzňov k tomu, aby ho hlasno vysmiali.

Problémy nastali počas piateho dňa, kedy prišli experiment skontrolovať aj iní výskumníci. Tí boli zdesený tým čo sa dialo a neverili, že Zimbardo nechal pokus zájsť až tak ďaleko. Nakoniec však Zimbardovi došlo čo urobil a experiment na šiesty deň ukončil.

Podľa Zimbardovych slov je experiment dôkazom toho, že simulované väzenské prostredie ovplyvnilo správanie dobrovoľníkov. S jeho interpretáciou však nesúhlasí takmer nikto. Výsledky štúdie boli podľa odborníkov subjektívne a nemožno ich zreprodukovať.