Hudbu nemusíme počuť na to, aby sme na ňu mohli tancovať, tvrdí nový výskum

Za výskumom stojí človek, ktorý nie je len vedcom, ale aj bubeníkov. Jeho špecialitou je preto rytmus a naša túžba zladiť s ním náš pohyb. Už predchádzajúce výskumy odhalili, že nižšie basové rytmy sú pre tanec oveľa lepšie, ako vyššie posadené melódie. Autor štúdie, Daniel Cameron, však chcel vedieť, či sa za tým neskrýva niečo viac.

„Tancovali by ľudia viac, ak by sme pridali basy?“ pýta sa Cameron.

V rámci zaujímavého experimentu vedci vytvorili niekoľko skladieb s extrémne nízkymi frekvenciami, ktoré ľudské ucho zachytiť nedokáže. Pesničky následne testovali v laboratóriu LIVELab, ktoré je jediným svojho druhu. Ide totiž nielen o výskumný priestor, ale aj koncertnú halu. Vedci tak môžu pozvať na pódium rôznych interpretov a následne pozorovať, ako hudba vplýva nielen na nich, ale aj na divákov.

Pre potreby tohto experimentu si do „laboratória“ zavolali skupinu Orphx, ktorá sa venuje elektronickej hudbe, hlavne techno, industriálnemu a experimentálnemu štýlu. Koncertu sa mohli zúčastniť nielen fanúšikovia DJ-ov, ale hocikto, no podmienkou bolo mať na sebe po celý čas špeciálny pohybový senzor. Ten monitoroval ich pohyby počas koncertu. Pred a po vystúpení museli taktiež vyplniť dotazníky.

„Dotazníky nám pomohli zistiť či boli frekvencie naozaj nepočuteľné a ako sa im koncert a jednotlivé skladby páčili. Okrem senzorov a dotazníkov však išlo o normálne vystúpenie, ako v bežnom klube,“ vysvetľuje Cameron.

Dokážu poznať rozdiel?

Orphx hrali počas vystúpenia normálne, no počas niektorých skladieb vedecký tím pustil zo špeciálnych reproduktorov nízkofrekvenčné basové linky. Basy sa zapínali približne každé dve a pol minúty, pričom účastníci nemali najmenšie tušenie kedy sa zapnú.

Účastníci koncertu nedokázali poznať kedy nízke basy hrali. Keď sa ich vedci pýtali, povedali že basová časť skladieb sa nijak nelíšila od normálneho koncertu. Aby svoju teóriu potvrdili, pustili nahrávky aj ľuďom, ktorí na koncerte neboli. Tí rovnako nedokázali poznať žiadne rozdiely.

„Ľudia nedokázali identifikovať, kedy boli nízkofrekvenčné basy zapnuté,“ vysvetľuje Cameron.

Zaujímavosťou ale je, že počas pustených extrémne nízkych bás sa tancovanie zvýšilo o 12%. Vedci zatiaľ nevedia presne povedať prečo to tak je, no Cameron má teóriu. Verí, že sa za tým ukrývajú fyzické procesy, ktoré neurologicky prepájajú hudbu s pohybom. Za týmto procesom by sa mohlo ukrývať stimulovanie vestibulárneho systému nízkymi frekvenciami. Tento systém sa nachádza vo vnútornom uchu a pomáha nám nielen vedieť, kde sa v priestore nachádzame, ale aj udržať rovnováhu.

Vestibulárny systém má priame prepojenie s motorickým systémom, ktorý riadi naše pohyby. Autori štúdie predpokladajú, že nízke frekvencie môžu vestibulárny systém stimulovať a to môže byť odpoveďou na to, prečo ľudia tancovali pri nízkych basách viac, hoci ich nedokázali počuť. Práca Camerona a jeho tímu sa však nekončí. Všetko sú to zatiaľ len teórie, ktoré sa pokúsia dokázať v nasledujúcich štúdiách a experimentoch.

Určite ste už na koncerte zažili pocit, akoby vám basy duneli priamo v hrudi. Cameron verí, že to je ďalší spôsob, ako tieto nízke frekvencie „ovládnu“ náš motorický systém a pohyb.