Veda vs. paranormálne javy: Môžeme veriť tomu, čo náš mozog vníma?

Pod paranormálnou aktivitou sa rozumie akýkoľvek fenomén, ktorý pochádza z popkultúrnych, folklórnych, alebo iných zdrojov, ktorý nemá jasné racionálne vysvetlenie. Dnes nás už bosorky, alebo upíry nevystrašia, no predstava domu, v ktorom straší, každého donúti dvakrát si rozmyslieť, či doňho vstúpiť alebo nie. Prečo? Takéto príbehy väčšinou opisujú ľudí, ktorí v podobné paranormálne úkazy neverili, čo vyvoláva predstavu, že sa to môže stať úplne každému. Naozaj chcete riskovať, že sa stanete terčom zlomyseľného démona?

Veda to má trošku ťažšie, pretože sa k podobným príbehom musí stavať skepticky. Stretnúť sa môžeme z množstvom príbehov o veciach, ktoré sa samé presúvajú z miesta na miesto, o zvláštnych krokoch bez tela, alebo tieňoch, pohybujúcich sa v kútikoch našich očí. Lenže ak za týmito desivými úkazmi nestoja neviditeľné bytosti, kto potom?

Od 20. storočia sa veda zaoberala aj študovaním paranormálnych javov. Vinníka hľadali v elekromagnetických poliach, infrazvuku pod prahom nášho počutia, alebo aj v ľudskom mozgu.

Práve náš mozog môže byť hlavným vinníkom. V roku 1996 vznikol zaujímavý experiment, počas ktorého mali dvaja dobrovoľníci zaznamenávať do denníka aktivitu poltergeista vo svojich domovoch. Poltergeistom sa označuje neviditeľný duch, ktorý sa pohybuje v bytoch a typicky robí hluk, pohybuje s predmetmi a niekedy ich aj ničí. Zvyčajne sa prejavuje klopaním, neskôr silnými údermi a potom aj presúvaním predmetov.

Údajných svedectiev o aktivitách poltergeistov je mnoho, no štúdia dokázala, že dobrovoľníci odrazu začali v dome pozorovať rôzne „aktivity“ poltergeista, hoci nikdy nič predtým nezažili. Autori výskumu svoj experiment ukončili tým, že dobrovoľníci začali vnímať úplne nesúvisiace veci ako pranormálne zážitky a potom tieto nevysvetliteľné javy doslova vyhľadávali. Ľudský mozog sa zároveň vyvinul tak, aby dokázal vnímať vzorce, hoci niekedy žiadne vzorce nemusia existovať. Preto môžeme za niektorými náhodnými udalosťami vnímať vôľu neviditeľnej bytosti.

„Predstavte si, že kráčate lesom uprostred noci a zrazu niečo zašuští pred vami. Budete pokračovať ďalej, alebo utečiete preč? Ak sa pohnete dopredu, možno na vás niečo zaútočí, ak utečiete, nič sa nestane,“ vysvetľuje výskumník Michiel van Elk.

Môžeme veriť tomu, čo vidíme?

Keď nevieme o čo sa jedná, náš mozog sa stále pokúša prisúdiť udalosti nejakej bytosti s agendou. Či už ide o hladné zviera, alebo démona, či dokonca Boha. Táto naša vlastnosť podľa van Elka viedla ku vzniku viery v mnohé nadprirodzené bytosti.

Ďalšie štúdie dokázali, že ľudia s bujnou fantáziou majú väčšie sklony k takzvaným „falošným spomienkam“. Títo ľudia si dokážu vytvoriť spomienku, ktorá je v ich mysli reálnejšia, akoby bola v mysli iného človeka. Takíto ľudia môžu znieť veľmi sebavedomo, čím presvedčia aj ďalších ľudí o svojej pravde.

Príkladom je štúdia, ktorá testovala, či ľudia veria schopnostiam psychických médií. Skupinka dobrovoľníkov sledovala video kúzelníka, ktorý ohýbal kovový kľúč. Ten následne položil na stôl a skonštatoval, že ak sa pozrú dobre, stále ho uvidia ohýbať sa.

Kľúč sa neohýbal, no napriek tomu 40% ľudí priznalo, že vnímali pohyb. Z experimentu vyplynulo že ak sa v skupine nachádza sebavedomý, no nepresný svedok, jeho výpoveď môže ovplyvniť tvrdenia ďalších.

Čo sa však samotných duchov, démonov a presúvajúcich sa objektov týka, pravda za paranormálnymi javmi môže byť taká, že niekedy sa nedá veriť ani nášmu mozgu.