Žijeme v simulácii? Ak áno, bláznivá teória fyzika vám prezradí, ako z nej utiecť

Simulačná teória sa po prvýkrát objavil v roku 2003 a jej základom je idea, že v budúcnosti naši potomkovia vymysleli spôsob ako simulovať život ich predkov a dať im akúsi formu umelého vedomia. Pochopiteľne by išlo o počin, ktorý si vyžaduje nepredstaviteľnú výpočtovú silu, no tak ako nevieme, či žijeme v simulácii alebo nie, rovnako nevieme aké budú technológie budúcnosti.

Bostromov fascinujúci myšlienkový experiment dospel k názoru, že ak by mali naši potomkovia schopnosť vytvoriť simuláciu, ktorá by bola nerozoznateľná od skutočného sveta, potom je oveľa vyššia šanca že sme súčasťou simulácie, ako to že sme skutoční, biologickí ľudia.

Simulačná teória znie zvláštne a nie je prekvapením, že má aj svojich kritikov. Do práce sa obzvlášť obuli filozofi, ktorí sa bránili tým, že ľudia by mali poznať že sú ľudia, nie počítačové postavičky z hry Sims. Vedeckejšie založení kritici tvrdili, že teória je čisto filozofická, nedá sa dokázať a tým je vo svojej podstate nevedecká. Napriek tomu tejto teórií verí mnoho slávnych osobností, napríklad Elon Musk, alebo astrofyzik a popularizátor vedy, Neil Degrasse Tyson.

Útek zo simulácie

Ak si na chvíľu predstavíme že je táto teória skutočná a naozaj žijeme v simulácií, nová štúdia nám prezradí ako utiecť. Jej autorom je Roman Yampolskiy z univerzity v americkom meste Louisville. Podľa jeho slov neexistuje len jeden spôsob, ako zo simulácie utiecť, ale hneď niekoľko. Záleží to v prvom rade na tom, v akom type simulácie sa nachádzame.

Simulácia môže byť buď čiastočná, v ktorej sa simuluje len prostredie a nás do nej len položia. Ide o podobný princíp, ako keď si na hlavu nasadíte okuliare pre virtuálnu realitu. Pri úplnej simulácii sa simuluje aj prostredie aj my.

V prípade čiastočnej simulácie má problém podľa Yampolskiyho jednoduché riešenie, stačí nájsť niečo, čo by simuláciu vyplo. To môžeme dosiahnuť napríklad tým, že zvýšime energetické nároky simulácie. V určitom bode budú jej tvorcovia nútený simuláciu vypnúť, lebo nedokážu energeticky pokryť jej neustály chod. Ďalším spôsobom je preťažiť systém, podobne ako sa to robí pri kyberútokoch. Vtedy nastane pád celého systému.

Yampolskiy však vysvetľuje, že to má svoje riziká, napríklad že by sa „vymazalo“ všetko čo existovalo, vrátane nás. Vo svojej práci spomína ešte niekoľko ďalších možností, ako z potenciálnej simulácie ujsť. Niektoré nápady Yampolskiy získal od nadšencov simulačnej teórie. Podľa týchto možností by nám zo simulácie pomohol uniknúť obrovský monument, ktorý by tvorcom simulácie ukázal, že vieme, že žijeme v simulácii. Iná možnosť rozoberá myšlienku cestovania v čase do minulosti a zabitia nášho starého otca, čo je paradox sám o sebe a vedci aj na tomto princípe vysvetľujú, prečo cestovanie v čase nemôže existovať.

Autor novej štúdie si uvedomuje, to, čo Bostromovi vytýkali kritici. Zatiaľ nie je možné povedať, či skutočne v simulácii žijeme alebo nie. Riešením je podľa autora skúmanie štruktúry vesmíru a kvantového sveta. To už robia vedci po celom svete, no z úplne iných dôvodov.