V tento zvláštny deň ľudia počuli cudzie rozhovory na diaľku 5 kilometrov

Od 17. januára do 5. februára 1947 bolo na severozápade Kanady extrémne studené počasie. Najnižšiu teplotu namerali 3. februára, a to -64 °C. Pri týchto teplotách sa dych ľudí vo vzduchu zmenil na biely prášok, ktorý pri tom vydával cinkavý zvuk. Dlhší pobyt vonku by určite spôsobil zamrznutie exponovanej kože a veľkým rizikom bolo aj podchladenie.

Obrovský mráz však so sebou priniesol aj veľmi zvláštny vedľajší efekt. Všimli si ho obyvatelia Snagu na Yukone, kde boli teploty najnižšie. Zvuk sa v tomto okolí začal šíriť úplne inak, ako býva zvykom.

Pozorovateľ počasia na malom letisku Gordon Toole meral v tom čase teplotu a kvôli mrazivej hmle nebolo vidieť na viac ako pár metrov. Hoci nebolo dobre vidieť, počuť bolo psy, ktoré štekali v dedine vzdialenej viac ako 6 kilometrov, ako aj ľudí, ktorí tam viedli rozhovory.

Hoci ide o zvláštny jav, má to aj logické vysvetlenie. Zvuk sa pri rôznych teplotách šíri rôznym spôsobom. V chlade sa pohybuje pomalšie a zároveň sa šíri ďalej. Keď je studený zvuk pri zemi a nad ním teplý vzduch, tak sa zvuk láme smerom k povrchu. Potom sa medzi zemou a teplým vzduchom odrazí a presúva sa oveľa ďalej ako pri vyšších teplotách.

David Phillips, vedúci klimatológ Environment Canada, vysvetlil pre National Post:

„Teplotná inverzia spôsobila, že sa zvukové vlny ohýbali späť smerom k zemi, namiesto toho, aby unikali nahor. Ľudia na letisku zreteľne počuli štekot psov v meste a rozprávanie obyvateľov mesta, akoby boli blízko a nie 5 kilometrov ďaleko.”

Podľa webu Canada´s History Toole povedal, že bolo za ním vidieť parnú stopu podľa toho, ako sa pohyboval. Vďaka tomu mu nerobilo starosti, keď sa stratil. Zhluky pary a hmly z ľudského dychu zostávali za ľuďmi v tichom vzduchu tri až štyri minúty, kým sa rozplynuli. Podľa jedného pozorovateľa stopa označujúca jeho cestu bola na mieste jeho trasy aj o 15 minút neskôr.