Planétka v slnečnej sústave prekvapila astronómov. Takýto jav nevieme vysvetliť

Trpasličia planéta Quaoar obieha Slnko rovnako ako naša Zem. Nejde pritom o žiadnu novinku – astronómovia ju prvýkrát pozorovali už v roku 2002, pričom je známe, že sa nachádza v Kuiperovom páse za dráhou Neptúna a má priemer okolo 1110 kilometrov, teda zhruba toľko, koľko má Pluto.

Observatórium na španielskom ostrove La Palma najnovšie hlási znamenitý objav. Ukázalo sa, že Quaoar si pri svojej púti okolo Slnka nosí aj prstenec, ktorý sa však nachádza v oveľa väčšej vzdialenosti od planéty ako je bežné.

„Prstenec je obrovským prekvapením a ešte väčším je jeho poloha, ktorá je oveľa vzdialenejšia ako teoretické maximum, pri ktorom prstence podľa klasickej teórie prežívajú,“ tvrdí Vik Dhilon z Fakulty fyziky a astronómie na Sheffieldskej univerzite vo Veľkej Británii. Podľa neho ide o najnezvyčajnejší prstenec, aký kedy videl.

Quaoar sa od nás nachádza príliš ďaleko a jeho prstenec je priveľmi tenký na to, aby sa dal priamo pozorovať. Pri zákryte, keď planéta prechádza priamo popred hviezdu, sú ale podmienky priaznivejšie a teleskopy na Zemi dokážu zachytiť jeho kontúry.

„Astronómovia, ktorí sa venujú tejto oblasti, predpovedajú zákryty vopred s presnosťou na sekundy až roky,“ vysvetľuje Dhillon. „Rovnako sme vyrátali jeden z nich, vďaka čomu sa dal pozorovať z La Palmy.“

Pozorovanie sa uskutočnilo pomocou HiPERCAM teleskopu. V momente, keď planéta prechádzala popred Slnko, sa jeho svetelnosť výrazne znížila, k čomu v menšej miere došlo aj krátko pred touto udalosťou a po nej. To vo vedcoch vzbudilo podozrenie na prítomnosť prstenca.

Prstenec sa podľa výpočtov nachádza vo vzdialenosti viac ako sedem planetárnych priemerov, čo je dvojnásobok oproti pôvodným predpokladaným maximám, známym aj ako Rocheova medza. V rámci nej planéta priťahuje prstenec silou, ktorá jeho úlomkom bráni sformovať prirodzenú družicu.

Za Rocheovou medzou nadobúda silu gravitácia jednotlivých úlomkov prstenca, ktoré do seba v hustejších oblastiach narážajú, a takto postupne formujú mesačné útvary.

Nový objav z Quaoaru by dnes mohol viesť k prepísaniu definície Rocheovej medze, no zároveň nemáme dosť poznatkov na to, aby sme ho dokázali vysvetliť. Ponúka sa teória, že vzdialené úlomky prstenca okolo planéty sú „menej lepivé“, takže pri vzájomných zrážkach sa od seba odrážajú.

„Ak majú naozaj ľadovú pokrývku, tak ich zrážka je pomerne elastická, ako pri nárazoch krúp, a nie snehových vločiek,“ dodáva Dhillon. „Všetci sa odmalička učíme o veľkolepých prstencoch Saturnu, preto dúfame, že tento nález nám odhalí viac o ich pôvode.“