Pred 90 rokmi sa narodil legendárny herec Jean-Paul Belmondo

Slobodomyseľnosť a radosť zo života som ukazoval odmalička, možno preto, že som bol vojnové dieťa a možno aj preto, že mi ich rodičia ukázali a dovolili, aby som ich používal. A možno som sa pre taký spôsob života rozhodol.

Týmito slovami opísal francúzsky herec Jean-Paul Belmondo svoj životný pocit. Do veľkej miery sa mu ho podarilo preniesť do jeho filmových postáv. Nech už boli viac komické, alebo dramatické, konali väčšinou slobodne, na základe vlastných pohnútok – a preto sa s nimi diváci stotožňovali a obľúbili si ich. Vďaka svojmu autentickému herectvu sa Belmondo stal symbolom francúzskej kinematografie i samotného Francúzska. Dnes (9. apríla) by sa dožil 90 rokov.

Jean-Paul Belmondo sa narodil 9. apríla 1933 v Neuilly-sur-Seine. Jeho otec Paul Belmondo bol sochárom, matka Madeline maliarkou. Rodičia viedli všetky tri deti k tomu, aby mali vzťah k umeniu a podporili aj Jeana-Paula v rozhodnutí stať sa hercom.

Na parížske konzervatórium ho prijali až na tretí pokus.

Už ako študent získaval prvé skúsenosti na javisku a divadlo ho tiež spočiatku lákalo viac než film. Napokon však práve na striebornom plátne začal veľmi rýchlo získavať popularitu. Medzi jeho prvé snímky patrí komédia Priatelia na nedeľu (1958), televízne spracovanie Troch mušketierov (1959), či legendárna Horalka (1960) – vo filme, ktorý nakrútil Vittorio de Sica, si Belmondo zahral po boku Sophie Lorenovej.

Rozhodujúca v kariére nádejného herca bola postava „antihrdinu“ Michela Poiccarda, ktorú mu vo svojom filme Na konci s dychom (1960) ponúkol Jean-Luc Godard. Belmondo zaujal nenúteným hereckým prejavom a stal sa symbolom generácie tzv. novej vlny.

V roku 1962 ho Philippe de Broca obsadil do dobrodružného historického filmu Cartouche – a práve táto úloha predurčila charakter ďalších postáv, ktoré Belmondo stvárnil a ku ktorým patrili často aj fyzické náročné či riskantné výkony, ktoré herec rád stvárňoval sám, bez pomoci kaskadérov.

Broca odhalil aj ďalšiu Belmondovu silnú stránku, a to jeho komediálny talent. V takom duchu boli ladené aj komédie Muž z Ria (1964) a Muž z Hongkongu (1965), ktoré vznikli z ich spolupráce. Belmondo si tiež zahral v dobrodružnej snímke 100.000 dolárov na slnku (1964), či v ďalšom filme Jean-Luca Godarda s názvom Bláznivý Petríček (1965).

Dodnes nezabudnuteľná je komédia Veľký šéf, ktorú v roku 1969 nakrútil Gérard Oury – Belmondovi v nej boli hereckými partnermi komik Bourvil a herci David Niven či Eli Wallach. V gangsterskom príbehu Borsalino (1970) si Belmondo zahral vo dvojici s Alainom Delonom.

Po historickej komédii Manželia z roku II. (1971) predviedol Belmondo svoje schopnosti v paródii Muž z Acapulca (1973) – v poradí treťom filme zo série, ktorú s ním nakrútil Philippe de Broca. Belmondo stvárnil chudobného autora brakovej literatúry, ale aj akčných hrdinov, ktorých si vo svojich knihách a vo svojej fantázii vytváral.

Policajného inšpektora s buldočou vytrvalosťou si zahral v dráme Strach nad mestom (1975). Po snímkach Nenapraviteľný (1975), Telo môjho nepriateľa (1976), či Lovec hláv (1976) nasledovala opäť dodnes obľúbená komédia Zviera (1977), do ktorej spolu s Belmondom obsadil režisér Claude Zidi aj Raquel Welchovú. Z roku 1979 pochádza ďalší legendárny film Policajt alebo darebák.

V 80. rokoch sa Belmondo objavoval v snímkach doslova šitých na mieru jeho hereckého prejavu: Profesionál (1981), Eso es (1982), Dobrodruh (1983), Mrchožrúti (1984), čo komédie Veselá Veľká noc (1984) a Senzi finta (1985).

Po akčnej snímke Samotár (1987) sa odrazu predstavil v celkom inej polohe vo filme Cesta zhýčkaného dieťaťa (1988). Vážnejšie ladená a psychologicky prepracovaná rola vyniesla Belmondovi cenu Cézar v kategórii najlepší herec.

V roku 1998 si s Delonom zahral v kriminálke Polovičná šanca, objavil sa v absurdnej komédii Herci (2000). Po dlhšom čase sa takisto vrátil k divadlu, kde na prekvapenie divákov uprednostňoval klasické úlohy.

V roku 2001 utrpel herec počas dovolenky na Korzike mŕtvicu. Vrátil sa však k hereckej práci a ešte v roku 2008 pribudla k jeho filmografii snímka Muž a jeho pes.

V roku 2016 získal cenu Zlatého leva za celoživotné dielo. Hercovi ju odovzdali na 73. medzinárodnom festivale v Benátkach. V roku 2017 sa Belmondo rozhodol vydať knihu s názvom Mojich tisíc životov, z ktorej pochádza aj úvodný citát. Cenu bratov Lumiérovcov za celoživotné dielo mu udelili vo februári 2018. V deň francúzskeho štátneho sviatku 14. júla 2019 dostal najvyššie francúzske štátne vyznamenanie, Rad čestnej légie.

Jean-Paul Belmondo zomrel 6. septembra 2021. Herec bol dvakrát ženatý a stal sa otcom štyroch detí. Jeden zo synov, herec Paul Belmondo o svojom otcovi nakrútil v roku 2015 dokument s názvom Belmondo o Belmondovi.