Neurologička vysvetľuje zážitky na prahu smrti. Prečo ich niektorí majú a iní nie?

Zážitky na prahu smrti fascinujú ľudstvo už niekoľko tisícročí. Etické zásady a náročnosť výskumu nám však bránia preskúmať ich tak, aby sme uspokojivo dokázali vysvetliť ich mechanizmus a dôvody, prečo vznikajú.

Neurologičke Jane Aspellovej z anglického Cambridge sa však podarilo priblížiť k možnému vysvetleniu vzniku takýchto zážitkov. Podľa nej ich má na svedomí poškodenie životne dôležitej časti mozgu, ktorá spracúva zmyslové podnety a reguluje rovnováhu.

Aspellovej teória vysvetľuje, prečo sa so zážitkami na prahu smrti často stretávajú nielen ľudia, ktorí prežili klinickú smrť, ale aj tí, ktorí užili drogy alebo utrpeli poranenie mozgu. Neraz pritom hovoria o spomienkach, ako sa vznášali nad vlastným telom.

Živá halucinácia

Podľa Aspellovej nie sú zážitky na prahu smrti nič iné, ako „veľmi realistická, veľmi živá halucinácia“. Vedkyňa, ktorá sa špecializuje na kognitívnu neurológiu, je podľa vlastných slov presvedčená o tom, že u pacientov, ktorí pozorujú svojho „dvojníka“ došlo k poškodeniu časti mozgu zvanej temporoparietálna junkcia.

„V súčasnosti existuje mnoho dôkazov, ktoré poukazujú na to, že mimotelové zážitky a s tým spojené skúsenosti vznikajú vplyvom abnormálnej funkcie častí mozgu, ktoré spracúvajú a kombinujú telesné signály,“ tvrdí Aspellová.

„Najnovší výskum za účasti neurologických pacientov približuje, ako zdravý mozog tvorí vnem samého seba a čo sa stane, ak v tejto štruktúre dôjde k poruche,“ pokračuje neurologička.

Zmeny vo vnímaní seba samého

Tempoparietálna junkcia sa nachádza po oboch stranách mozgu mierne nad ušami. S mimotelovými zážitkami súvisí funkcia jej pravej časti, ktorá je aktívna aj pri socializácii a spracovávaní empatie a spomienok.

Zaujímavou funkciou tejto časti mozgu je prepájanie vnemov zo zraku, sluchu a z hmatu, pomocou čoho sa utvára vnímanie seba samého.

„Je potom zrejmé, že ak táto oblasť nefunguje tak, ako má, integrácia rozličných signálov neprebehne podľa očakávaní a naruší sa vnímanie seba ako jednotného organizmu,“ spresňuje Aspellová.

Súčasťou tempoparietálnej junkcie je aj vestibulárna kôra, ktorá funguje ako vyrovnávací systém vnútri ucha a pomáha nám pochopiť, kde sa nachádzame vo vzťahu ku gravitácii. Aj jej funkcia môže prispieť k lepšiemu pochopeniu mimotelových zážitkov.

V prípade, že mozog nedokáže prepojiť informácie z vestibulárnej kôry a jednotlivých zmyslov, človek môže nadobudnúť dojem, že sa vznáša sám nad sebou.