Sviatok Všetkých svätých je dňom pracovného pokoja

V Rímskokatolíckej cirkvi je slávnosťou a súčasne prikázaným sviatkom, ktorý sa slávi omšami v kostoloch alebo na cintorínoch. Je spojený s masívnym navštevovaním cintorínov, zapaľovaním sviečok, spomínaním na zosnulých a tiež modlitbami za ich spásu a vzkriesenie.

Vo viacerých európskych spoločenstvách sa v minulosti sviatky zosnulých pripomínali v jarnom termíne. Súviselo to s príletom vtákov, prebúdzaním sa prírody a predstavami, že sa duše zosnulých v tomto období vracajú k živým.

História sviatku Všetkých svätých siaha do 4. storočia, keďže sa už vtedy vo Východnej cirkvi slávila spomienka na všetkých, ktorí položili svoj život pre vieru. V Západnej cirkvi sa datuje vznik spomienky na všetkých svätých na začiatok 7. storočia, konkrétne do roku 609, kedy pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu nechal preniesť kosti viacerých mučeníkov. Zároveň tento pôvodne pohanský chrám všetkých bohov zasvätil Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým. Pôvodne sa sviatok Všetkých svätých slávil 13. mája. Mal byť zasvätený tým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť, a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť veriacich na orodovanie za spásu duší. Zmenu termínu na prvý novembrový deň určil pápež Gregor III. (731-741), keď v Bazilike sv. Petra, ktorú dal vystavať prvý kresťanský cisár Konštantín I., slávnostne vysvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Katolícka cirkev si však v tento deň pripomína aj tých, ktorí nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.

Na sviatok Všetkých svätých nadväzuje každoročne v druhý novembrový deň Pamiatka zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku zaviedol svätý opát Odilo z Cluny v roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa počas 11. storočia veľmi rozšírila. Katolícka cirkev si už po stáročia oba dni spája nielen so smrťou človeka, ale aj s nádejou na jeho vzkriesenie.

Na území Slovenska sa v období socializmu režim snažil čo najviac eliminovať náboženský rozmer sviatku Všetkých svätých. Napríklad v 70.- 80. rokoch minulého storočia zbory pre občianske záležitosti usporadúvali spomienkové slávnosti, v rámci ktorých sa spomínalo na zosnulých. Pozostávali z púšťania smútočnej hudby, recitácií, smútočných príhovorov, niekde dokonca z vymenovávania zosnulých, ktorí počas roka zomreli v danej obci či meste. Tieto obrady sa spravidla konali v novovybudovaných domoch smútku.

Protestantské cirkvi neuznávajú kult svätých, teda ani sviatok Všetkých svätých, ale majú v cirkevných kalendáriách zaradenú Pamiatku zosnulých. Jedným z najvýznamnejších sviatkov je pre nich 31. október, známy ako Deň reformácie. V rámci obradov v kostole spomínajú aj na zosnulých, čítajú sa zoznamy ľudí, ktorí zomreli v danej farnosti za predchádzajúci rok.

Z hľadiska tradičných obyčají sa veľmi dlho protestantské cirkvi stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa miestami dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.