Profil Henryho Kissingera, jedného z najvplyvnejších tvorcov svetovej politiky

Heinz Alfred Kissinger sa narodil 27. mája 1923 v bavorskom meste Fürth. Po pätnástich rokoch musela jeho rodina Nemecko opustiť. Pred nacistami ušla v roku 1938 do USA, kde si zmenil meno na Henry. Už od pätnástich rokov pracoval v továrni a súčasne navštevoval večernú školu. Po skončení druhej svetovej vojny, počas ktorej slúžil v americkej armáde, vyštudoval históriu a filozofiu na Harvardovej univerzite, kde získal v roku 1954 doktorát. V roku 1962 ho na tejto univerzite vymenovali za profesora.

Rodné mesto Fürth navštívil naposledy koncom júna 2023, keď si z rúk bavorského premiéra Markusa Södera prevzal najvyššie regionálne štátne vyznamenanie - bavorský Maximiliánov rád.

Americký prezident Richard Nixon menoval Kissingera začiatkom roku 1969 za poradcu pre národnú bezpečnosť. Nixonovu politickú činnosť ukončila aféra Watergate; Kissinger však zostal poradcom pre národnú bezpečnosť aj počas pôsobenia prezidenta Geralda Forda.

Od 22. septembra 1973 do 20. januára 1977 stál na čele americkej diplomacie. Henry Kissinger bol jedným z dvoch šéfov americkej diplomacie v histórii, ktorí sa narodili mimo územia USA. Tou druhou ministerkou bola Madeleine Albrightová, rodená Korbelová, ktorá sa narodila v Prahe.

Keď skončil Kissinger na poste ministra zahraničných vecí mal iba 54 rokov, ale napriek svojmu obrovskému renomé sa do oficiálnej funkcie nevrátil. Niektorí americkí politológovia poukázali v tejto súvislosti na to, že členom vládneho kabinetu sa nestal aj preto, lebo nijaký iný americký prezident sa nechcel nechať Kissingerom zatieniť.

Henry Kissinger vstúpil do dejín presadzovaním politiky détente (uvoľňovania), teda uvoľňovania napätia medzi USA, Sovietskym zväzom a Čínou. Prispel napríklad k uzavretiu dohôd o obmedzení jadrového zbrojenia medzi Washingtonom a Moskvou.

Traduje sa, že k normalizácii vzťahov medzi USA a Čínou, ktoré boli na bode mrazu, využil začiatkom 70. rokov minulého storočia aj majstrovstvá sveta v stolnom tenise, ktoré sa konali v roku 1971 v japonskom meste Nagoja. Tým sa vytvoril termín „pingpongová diplomacia“.

Už nasledujúci rok zavítal v roku 1972 na historickú návštevu Číny prvýkrát americký prezident Richard Nixon. Úspechy slávil Kissinger aj takzvanou kyvadlovou diplomaciou, a to najmä na Blízkom východe, kde prispel v roku 1973 k ukončeniu arabsko-izraelskej Jomkipurskej vojny.

Za najväčší úspech realpolitiky Henryho Kissingera, patriarchu svetovej politiky, sa však považuje sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname a odchode amerických vojsk z tejto ázijskej krajiny, za čo získal v roku 1973 Nobelovu cenu za mier.

V súvislosti s odtajnením dokumentov Nixonovej a Fordovej vlády sa však dostal Kissinger pod tlak verejnej mienky a organizácií ľudských práv pre americkú politiku v Južnej Amerike a vo Východnom Timore.

Henry Kissinger aj vo vysokom veku aktívne vystupoval a formuloval odvážne stanoviská, keď napríklad vyhlásil, že na to, „aby ste pochopili Putina musíte čítať Dostojevského a nie Mein Kampf.“

Širokú diskusiu vyvolali jeho slová, ktoré boli dovtedy pre mnohých tabu. V máji 2022 ich adresoval prostredníctvom telemostu účastníkom Svetového ekonomického fóra vo švajčiarskom Davose. Poradca dvoch bývalých amerických prezidentov pre národnú bezpečnosť povedal, že s Moskvou je nevyhnutné rokovať. Naznačil, že Ukrajina by sa mala vzdať časti svojho územia, aby dosiahla mierovú dohodu s Ruskom.

O necelý rok neskôr, 17. januára 2023, v online príhovore rovnako k účastníkom Svetového ekonomického fóra v Davose už Kissinger nevylúčil členstvo Ukrajiny v NATO, hoci dlho bol proti. Túto myšlienku potvrdil v máji 2023 v rozhovore pre prestížny britský týždenník The Economist, v ktorom sa otvorene vyslovil za prijatie Kyjeva do Severoatlantickej aliancie. Veterán svetovej diplomacie tvrdil, že Kyjev treba prijať do NATO preto, aby ho aliancia chránila a súčasne zadržiavala.