Oľga Borodáčová-Országhová bola prvá slovenská profesionálna herečka

Kultivovaný hlasový prejav ju predurčil stvárniť už v repertoári Propagačného súboru SND množstvo ženských a dievčenských postáv. Napríklad Evičku v Palárikovom Inkognite, Agafiu Tichonovnu v Gogoľovej Ženbe, Ruženu Krajčíkovú v Timravinej Chudobnej rodine. Národnú umelkyňu Oľgu Borodáčovú-Országhovú označujú dejiny nášho dramatického umenia za prvú profesionálnu slovenskú herečku.

Oľga Borodáčová sa narodila ako Oľga Országhová 16. decembra 1899 v Záturčí (dnes mestská časť Martina). V Martine absolvovala obchodnú školu, no ako úspešná herečka ochotníckeho divadelného súboru vo Vrútkach oznámila otcovi, že chce ísť študovať herectvo do Prahy. Stalo sa. Oľga Országhová napokon v rokoch 1920-1921 vyštudovala dramatické oddelenie Pražského štátneho konzervatória. Tam sa stretla s Jánom Borodáčom, najskôr ako so spolužiakom, potom kolegom v prvom angažmán v Propagačnom súbore SND (takzvanej Marške, 1921-1922). Naostatok sa stal jej manželom. Od roku 1924 bola členkou činohry SND - s výnimkou rokov 1945 až 1953, keď s manželom, hercom, režisérom a pedagógom Jánom Borodáčom odišla do Východoslovenského Štátneho divadla v Košiciach. Práve sem ho vyslalo vtedajšie Ministerstvo školstva a národnej osvety Slovenskej republiky ako štátneho intendanta, a týmto rozhodnutím mu zverilo vedenie divadla.

V postave Alžbety v dráme Alžbeta Anglická hosťovala v roku 1932 v pražskom Národnom divadle a úspešne priviedla na slovenské javisko celý rad veľkých ženských postáv svetovej drámy - bola Lady Macduffovou v Shakespearovom Macbethovi (1933), Violou vo Večeri trojkráľovom (1928, 1936), Nasťou v Gorkého hre Na dne (1932), Varjou v Čechovovom Višňovom sade (1934), Vassou Železnovovou v rovnomennej Gorkého hre (1937), Sofoklovou Antigonou (1940) aj Iokastou (1941).

V 30. a 40. rokoch minulého storočia vzbudila Oľga Borodáčová-Orsághová veľkú pozornosť divákov i kritiky napríklad stvárnením Miluše v Palárikovom Dobrodružstve pri obžinkoch (1933). Taktiež si získala obdiv za Máliku v Stodolovej Márii Havranovej (1941, 1945), Matku v Barč-Ivanovej Matke (1944), Boru v Skalkovom Kozom mlieku (1949), Filipkovú v Karvašovej hre Ľudia z našej ulice (1951) a za mnoho iných úloh. Jej legendárnou komickou postavou bola Mara v Tajovského Ženskom zákone, ktorú vo viacerých inscenáciách hrávala tri desaťročia.

Po návrate do SND z košického angažmán dostala viacero príležitostí v postavách matiek i starien. Veď hrala napr. Pirošku v Králikovej Svätej Barbore (1953), Matku v Stodolovej Bačovej žene (1963), Sáru Goodovú v Millerovych Salemských bosorkách (1966), Eugéniu v Mrožkovom Tangu (1967), Fioklušu v Ostrovského Búrke (1972). Jej herecká divadelná biografia zahŕňa asi 320 postáv.

Ako jedna z prvých slovenských herečiek dostala početné príležitosti v rozhlase. Jej monológ Salome z Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias stojí na počiatku dejín umeleckého vysielania slovenského rozhlasu (1926).

Na striebornom plátne debutovala Borodáčová-Országhová v roku 1935 v snímke Milan Rastislav Štefánik režiséra Jana Svitáka. V roku 1938 ju opäť českí filmári obsadili do filmu Neporažená armáda (Jan Bor). Do slovenskej kinematografie vstúpila filmom Katka (1949) v réžii Jána Kadára (neskôr spolupracoval s Elmarom Klosom a nakrútili napríklad oskarový Obchod na Korze). V roku 1950 si zahrala vo filme Paľa Bielika Priehrada a v komédii Ondreja Jariabka Kozie mlieko. Otakar Vávra ju obsadil do filmu Nástup (1952). V roku 1972 hrala v televíznej inscenácii známej divadelnej hry Ivana Stodolu Bačova žena v réžii Karola L. Zachara. Naposledy sa na filmovom plátne objavila vo vojnovej dráme Život na úteku (Jozef Režucha, 1975).

Rovnako ako jej manžel vyučovala herectvo na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii, a to v rokoch 1928 až 1942. V roku 1955 získala Oľga Borodáčová-Országhová titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1961 titul Národná umelkyňa. Dvakrát získala Štátnu cenu (1942, 1950) a v roku 1953 Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. Do dôchodku odišla v roku 1978.

V roku 1957 vyšla o nej a jej manželovi Jánovi Borodáčovi, ktorého prežila o 22 rokov, monografia. Zomrela 13. septembra 1986 v Bratislave.